Neviem presne povedať, kedy sa to začalo. Asi vtedy, keď som mala dvadsaťtri rokov a prvýkrát som si sadla za volant otcovej škodovky. Otec stál vedľa, držal sa za hlavu a opakoval: „Spomaľ, dcéra, spomaľ.“ A ja som nevedela spomaliť, lebo som mala pocit, že auto samo zrýchľuje, že plynový pedál žije vlastným životom, že každý okoloidúci vodič sa na mňa pozerá a vidí, že by som tu nemala byť.
Potom to bolo len horšie.
Po kurze v autoškole povedal inštruktor mojej matke, že „s takýmto prístupom by mala radšej na bicykli“. Matka mi to samozrejme zopakovala pri nedeľnom obede, krájala pečienku a nedvíhala oči od dosky. Mala som vtedy dvadsaťštyri rokov a inštruktorove slová vo mne trčali ako triesok pod nechtom.
Ďalších dvadsať rokov som robila všetko preto, aby som si nemusela sadnúť za volant. Chodila som po Bratislave mestskou dopravou, aj vtedy, keď som postúpila v práci a zarábala toľko, že by som si mohla dovoliť taxík. Kolegyne z účtovného oddelenia ma vozili po poradách a ja som predstierala, že jednoducho nemám rada šoférovanie. Nikto sa nepýtal prečo. Ľudia sa málokedy pýtajú na veci, ktoré sú im samozrejmé.
Môj manžel Peter sa tiež nepýtal. On si jednoducho vždy zobral kľúče a šoféroval. Za jedenásť rokov nášho manželstva som si za volant nesadla ani raz. Aj vtedy, keď sme sa vracali od Balatonu a Peter vypil dve poháre vína, ja som sedela triezva vedľa neho a pozerala sa do bočného okna. Vtedy povedal: „Tak možno ty?“ Predstierala som, že nepočujem.
Minulý rok som oslavovala štyridsiate tretie narodeniny. Peter mi kúpil hodinky a tortu s nápisom. A ja som sedela nad tanierikom a rátala, že za dvadsať rokov strachu som na taxíkoch preplatila sedemdesiattisíc eur. Túto sumu som si neušetrila — jednoducho som ju odovzdala cudzím ľuďom, len aby som sa nemusela dotknúť volantu.
Sedemdesiattisíc.
Týždeň po narodeninách zavolala Katka. Poznáme sa zo školy, priateľstvo prežilo sťahovania, deti, jej rozvod aj moje dva potraty, o ktorých nedokážem hovoriť nahlas. Katka pracuje vo veľkoobchode s náhradnými dielmi na okraji Rače a pozná všetkých automechanikov v okruhu tridsať kilometrov.
Počúvaj, povedala, volám, lebo viem, že máš traumu. A viem, že ju neprekonáš, kým si nesadneš za volant s niekým, kto ťa nebude posudzovať. Nie s manželom, nie s otcom. S cudzím človekom, ktorý za to berie peniaze a je mu jedno, či plačeš, alebo nie.
Zapísala ma k Bibiane. Tak o nej hovorila — Bibiana. Bibiana na jazdy. Žena okolo šesťdesiatky, bývalá inštruktorka, ktorá odišla z autoškoly, lebo „šéf chcel, aby som učila podľa šablóny, a ja učím ľudí, nie šablóny“. Katka mi dala jej číslo na papieriku z veľkoobchodu, s potlačou nejakých tesnení a nápisom „zavolať späť kvôli filtrom“.
Zavolala som v stredu večer. Pani Terézia zdvihla po druhom zvonení s takým prízvukom, akoby celý život strávila kdesi na Kysuciach, hoci býva v Pezinku.
Vy jazdíte tak, ako rozmýšľate, povedala. To nie je trauma, to je návyk. A návyk sa dá zmeniť. Len treba chcieť. Príďte v sobotu o siedmej ráno na parkovisko pred halou na Trnávke. Pred halou, nie pred obchodom. Tam je prázdno, ale nie príliš.
V sobotu o siedmej ráno som stála na parkovisku na Trnávke a triasla sa od zimy. Pani Terézia prišla malým citroënom s nálepkou „L“ prilepenou páskou na boku. Kázala mi sadnúť si za volant, sama si sadla vpravo a v rukách rozložila akúsi plastovú podložku.
Toto je môj zošit, povedala. Budem si doň kresliť, čo robíte a čo nerobíte. Nebojte sa, nezjem vás. Povedzte mi, čo sa deje, kým naštartujete.
A ja som začala rozprávať. Prvýkrát za dvadsať rokov som niekomu povedala, čo cítim, keď si sadnem za volant: že vidím všetkých tých ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, že počujem otcov hlas, že sedadlo pod chrbtom cítim ako betónovú platňu. Pani Terézia počúvala a niečo kreslila do zošita. Potom zdvihla list papiera. Boli na ňom tri kruhy.
Srdce ide dopredu, povedala. A vaše telo zostáva vzadu. Strach nie je váš nepriateľ. Strach je signál, že ste sa ešte nepohli. Tak sa pohnite.
Otočila som kľúčik. Motor naskočil. Pani Terézia povedala: „Prvý prevod pomaly, a teraz pustite spojku, akoby ste hladkali mačku.“ Pustila som. Auto sa trhlo a zhaslo.
Dobre, povedala. Zhasnutý motor nie je nehoda. Je to začiatok.
Dve hodiny sme jazdili po Trnávke. Ona kreslila do zošita, ja som strácala rýchlosti a trúbila na prázdnej križovatke. Ani raz nezdvihla hlas. Ani raz sa nechytila madla nad dverami.
Nakoniec povedala: „Budúci týždeň ideme do centra Bratislavy.“
Vtedy sa mi urobilo zle.
Nič také, povedala som.
Bude, povedala. A skôr než vystúpite, povedzte mi, za čo sa trestáte.
Vrátila som sa domov a Petrovi som nepovedala ani slovo. Predstierala som, že som v sobotu ráno upratovala. On to asi aj tak vedel, videl na účte prevod pani Terézii.
Potom nasledovali ďalšie soboty. Centrum. Obchodná ulica. Kamenné námestie. Zjazd z mosta pri hlavnej stanici. Pani Terézia kreslila a hovorila: „Nemyslite si, že ostatní vodiči sú múdrejší. Oni sa jednoducho neboja, lebo nevedia, čoho sa báť. A vy sa bojíte, lebo viete.“
A vtedy mi došlo, že ma neučí jazdiť. Učí ma prestať sa báť toho, čo už viem.
V decembri som urobila skúšky. Až na tretí pokus. Prvýkrát som padla na cvičisku, druhýkrát v meste kvôli neudeleniu prednosti na Ružinovskej ulici. Tretíkrát som jazdila tak, ako ma učila pani Terézia: pomaly, ale nie bojazlivo. A urobila som to.
Kúpila som si fiata tipo. Šesťročného, strieborného, s najazdenými stoosemdesiatimi tisíckami. Vnútri voňal vanilkou, ktorú predchádzajúca majiteľka nechala v priehradke na dverách.
Prvýkrát som ním sama išla na cintorín. Za mamou. Zomrela pred šiestimi rokmi a vždy som ju navštevovala s prestupmi: električka, potom autobus, potom pešo cez les pri Rači. Tentoraz som zaparkovala pri bráne a dvadsať minút som sedela a pozerala sa do spätného zrkadla.
Potom som sa vrátila domov a dala som si kávu z automatu na benzínke. Hlúpa káva za dve eurá. Ale chutila ako žiadna iná.
Peter nič nepovedal. Iba večer ma poprosil, či ho odveziem po auto zo servisu. Jeho octavia tam stála týždeň kvôli rozvodom. Povedal: „Tak teraz ty.“ Sadol si vpravo, posunul sedadlo dozadu a privrel oči.
Viezla som ho cez Bratislavu v novembrovom daždi a on spal. Ani raz sa nechytil madla. Ani raz nepovedal: „daj pozor“. Jednoducho mi po dvadsiatich rokoch prvýkrát dôveroval. A to znamenalo viac než všetky hodiny dokopy.
Nakoniec, už doma, položil na stôl obálku. Vnútri bol výpis z môjho účtu so žltou zvýrazneným všetkými prevodmi pani Terézii. Povedal: „Kedysi si mi povedala, nech sa nemiešam do tvojich vecí. Nemiešam sa. Ale chcem, aby si vedela, že ja by som ti tie peniaze dal a nič by som sa nepýtal. A že som na teba hrdý.“
Sedemdesiattisíc eur. Toľko ma stál strach. A pani Terézia si za lekcie zobrala necelé tri tisícky. Nebol drahý kurz. Drahé bolo mlčanie.
Dnes ráno som viezla susedku na rehabilitáciu do nemocnice na Kramároch. Má osemdesiat rokov a zlomenú bedrovú kosť. Celou cestou opakovala: „Vy tak pekne jazdíte, tak pokojne.“ A ja som myslela na pani Teréziu a jej zošit s kruhmi.
Potom som sa vrátila na parkovisko pod domom, vystúpila a skontrolovala, či sa auto zamklo. Stlačila som kľúčik trikrát. Pre istotu.
Lebo strach nezmizne. Len sa zmenší. A niekedy, keď je naozaj malý, sa dá schovať do priehradky na dverách spolu s vanilkou po predchádzajúcej majiteľke.
Nakoniec som si to spočítala: jazdím sama jedenásť mesiacov. Tankujem každé dva týždne. Vymenila som dve žiarovky a jeden klinový remeň. Na tachometri pribudlo deväťtisíc kilometrov.
A viete čo? Ani raz som nezhasla motor na križovatke. Stalo sa to raz na parkovisku. Ale len preto, že som sa pozerala na čajku, ktorá vyťahovala hranolky z otvoreného okienka stánku s jedlom. Rozptýlila som sa. Zhasla som motor. To je všetko.
Asi sa už neviem báť tak ako kedysi.
