Bratislavská zima sa vliekla ako med. Sedela som v kresle, prikrytá dekou, čo vážila hádam tonu. Po ďalšej dávke chemoterapie som cítila, že by som najradšej odpadla niekde v kúte a nechala svet plynúť. V bruchu tlak a v hrdle pachuť železa, ktorú neprebilo ani celé balenie mentolových cukríkov.
V televízii bežali ranné správy. Hlásili mimoriadnu udalosť. Vysoké Tatry zasiahla séria nečakaných lavín. Jeden z nich zasiahol priamo luxusný hotel Grand Resort pri Štrbskom Plese. Evakuovali hostí, poničený parkovisko, uviaznuté autá. Škody vyčíslené na milióny eur.
Pozerala som na zábery, ako z obrazovky mizne to, čo malo byť symbolom dokonalých sviatkov.
Vtom zazvonil mobil.
Na displeji vyskočilo meno: Michal.
Manžel. Ten, čo mi pred pár dňami zabuchol dvere pred nosom a odišiel na rodinnú dovolenku. Presnejšie, na dovolenku, kam ma nepozvali.
Nechala som ho zvoniť. Na štvrtý pokus som zdvihla.
„Zuzka, prosím ťa, nevešaj,“ vyhŕkol skôr, než som stihla povedať čo i len slovo. Hlas sa mu triasol ako dieťaťu v zime. „Je to katastrofa. My… my sme prišli o všetko. Auto je pod nánosom snehu a ľadu, kufre v sutinách hotela. Poisťovňa povedala, že to nie je kryté, lebo to bola vyššia moc. Ani cent nemáme. Mama je v šoku, potrebujeme peniaze na cestu domov. Prosím, požičaj mi aspoň päťsto eur. Hneď ako prídem, všetko vrátim…“
Mlčala som. Pozerala som na televíznu obrazovku, kde práve ukazovali plačúcich turistov a jednu staršiu ženu, ako si zlostne obťahuje kožuch.
„Michal,“ prerušila som ho ticho. „Spomínaš si na ten večer, keď si sa balil?“
„Zlatko, to bolo…“
„To bolo pred dvoma týždňami. Povedala som ti, že umieram od vyčerpania, že potrebujem, aby si ma odviezol na ďalšiu chemo. A ty si povedal, že prepáč, že mama už všetko zaplatila a že musím pochopiť, že na Vianoce patríš k rodine. K svojej rodine. Ku komu som patrila ja?“
Na druhom konci nastalo ticho, rušené len vzdialeným hlukom sirén a krikom.
„Už nepatrím nikomu,“ dodala som a zložila.
Prsty som zovrela okolo mobilu. Vlna horúčavy, či skôr dlho potlačovaného hnevu, mi vystúpila do líc. Malá izba trnavského paneláku sa okolo mňa roztočila. A ja som sa vrátila v čase, do chvíle, keď sa to celé zlomilo.
Bola streda. Vonku padal mokrý sneh a ja som sa práve vrátila z nemocnice. Na chodbe som nechala igelitku s liekmi a zamierila do kuchyne pre pohár vody. Michal sedel za stolom a hypnotizoval telefón.
„Mama volala,“ povedal, bez toho, aby zdvihol zrak. „Vieš, že má na Štedrý deň narodeniny. Objednala apartmán v tatranskom rezorte. Hovorí, že celý týždeň wellness, vírivka s výhľadom na štíty, päťchodové menu. Vraj chce, aby sme prišli. Ja a ona. Spolu.“ Odmlčal sa. „Aby som prišiel. Len ja s ňou. Vraj… ty s tvojou liečbou… že by si to tam nezvládla. Že by si potrebovala špeciálnu stravu a oddych. Že by to celé pokazilo atmosféru sviatkov. Je to logické, nie?“
Stála som s pohárom vo vzduchu. Logické? To slovo do mňa narazilo silnejšie, než ktorákoľvek chemoterapia. Moja svokra, Marta, žena, ktorá ma nikdy nemala rada, pretože som nepochádzala z jej spoločenskej bubliny, sa rozhodla, že umierajúca nevesta je príťaž. Príťaž na Vianoce.
„A čo ja, Michal? Ja budem Štedrý večer sedieť tu, pozerať na vysvietený stromček a počítať hodiny, kým ma prestane bolieť celé telo? Ty si môj manžel. Sľúbil si…“
Pozrel na mňa. V očiach mal tú smutnú, ublíženú tvár ako bitý pes. Nie preto, že by ho to mrzelo. Ale preto, že som to vôbec nahlas vyslovila a pokazila mu plány.
„Zlatko, ja viem. Ale je to mama. Už raz sme Vianoce neboli spolu, keď bola chorá. Toto je pre ňu dôležité. A tá dovolenka stála päťtisíc. Päťtisíc eur. Nemôžeme ju nechať prepadnúť. Vydržíš to? O týždeň som späť. Sestra ti nakúpi.“ Pobozkal ma na čelo, akoby plnil povinnosť pri odchode do práce.
Nepovedal som už nič. Len som sledovala, ako berie kufor spred skrine a začína ho plniť lyžiarskymi svetrami a značkovou kozmetikou, ktorú mu mama kúpila. O dva dni bol preč.
A teraz mi volá z ruín hotela, ktorý mal byť jeho vstupenkou do raja.
Ďalšie dni som sledovala spravodajstvo. Zistila som, že lavína nebola jediná pohroma. Hotel, ako sa ukázalo, nebol poistený proti takýmto prírodným katastrofám v dostatočnej výške. Majiteľ rezortu vyhlásil bankrot. Hostia prišli o všetko – o kufre, autá, notebooky. Marta, ktorá celý výlet vybrala z dedičstva po nebohom otcovi, prišla o všetky úspory. Dokonca aj o ten trápny kožuch.
Michal sa mi odvtedy snažil dovolať ešte asi štyridsať ráz. Raz zdvihol telefón aj niekto, komu nebolo rozumieť, len vzlyky. Bola to Marta. Áno, tá žena, ktorá ma považovala za príťaž, teraz žobrala o pomoc u najväčšieho "problému".
Nechala som ich v tom.
O pár mesiacov neskôr prišiel posledný verdikt z onkologického centra. Kompletná remisia. Sedela som v čakárni, v ruke som žmúlila papier s výsledkami. Svet vonku voňal prvým teplom a cez okná svietilo ostré marcové slnko. Bolo to prvýkrát po roku, čo som necítila strach.
Právnička mi neskôr pomohla všetko vyriešiť. Podala som žiadosť o rozvod. Výlučná vina na strane manžela – opustenie spoločnej domácnosti v čase choroby. Byt, ktorý sme kúpili spoločne, som predala. Presťahovala som sa do podnájmu v Pezinku, malý domček s terasou a viničom. Tichý, čistý, môj.
Michal sa vrátil do Trnavy o tri týždne po tom telefonáte. Cestu domov mu nakoniec zaplatila kamarátka jeho matky. Jeho staré Audi zostalo pochované pod tatranským snehom. Prišiel do prázdnej chodby, kde na podlahe ležala obálka od právnika. Žiadne jedlo, žiadne sviečky, žiadna Zuzana.
Od spoločných známych som sa dopočula, že Marta skončila s nervovým zrútením na psychiatrii. Vraj stále dookola hovorila o tom, že jej ukradli päťtisíc eur a zničili jediné Vianoce, na ktoré sa tešila. Michal sa nasťahoval k nej do garsónky na sídlisku. Bez práce, bez auta, bez budúcnosti.
Neľutovala som. Ani na sekundu. Nie pre tú lavínu. Ale pre ten moment v kuchyni, keď pre mňa nechal na linke odkaz ako pre nepodstatnú kolegyňu. Láska sa nedá prepiť čajom ani vyplakať do vankúša. Keď zmizne, je to ako vychladnutý popol.
Posledný krát som ho videla minulý týždeň. Sedela som v podniku na pezinskej promenáde, popíjala vodu s citrónom a čakala na kolegu, ktorý mi pomohol s novou prácou. Cez výklad som zazrela muža, ktorý niekomu čistil topánky na ulici pred kaviarňou. Mal zhrbený chrbát a starú, ošúchanú bundu. Keď zdvihol tvár, stretli sme sa očami. Michal.
Stuhla som. On v tej sekunde otvoril ústa, akoby chcel niečo kričať. Alebo poprosiť. Možno chcel povedať, že ho to mrzí, že ľutuje. Možno znova pýtať päťsto eur.
Kým stihol vyjsť zo seba jediné slovo, ku mne pristúpil môj kolega, vysoký chlap v dobrom kabáte, a položil mi ruku na rameno. „Zuzana, ospravedlňujem sa za meškanie. Ideš?“
Usmiala som sa, vstala a odišla s ním. Vonku na mňa čakala jar. Za chrbtom som nechala len ticho a jeden dlhý, sklenený pohľad plný nenaplnených prosieb.
Otočila som sa a odkráčala do slnka.
