Dva týždne pred služobnou cestou sa pohádali. Brutálne. Tak, že kocúr Murko preventívne zaliezol pod vaňu a odmietal vyliezť, aj keď mu štrngotala miska s granulkami. Zuzana zažmurkala a povedala: „Marek, kúp mi kvety. Len tak. Bez príležitosti.“
„A aká je príležitosť?“ spýtal sa a ani nezdvihol oči od obrazovky, kde práve rozoberal výkres ložiska. Konštruktér, krv a mlieko.
„Ja. Ja som príležitosť.“
Marek na sekundu zdvihol obočie. V jeho hlave sa rozbehla kalkulačka. Kvety stoja pätnásť eur, o dva dni ich vyhodí. Iracionálne. Obliekol si bundu a bez slova odišiel.
Vrátil sa o dvadsať minút. Položil pred ňu igelitku z Billy. Zuzane sa rozžiarili oči. Siahla do tašky a vytiahla hlávku bielej kapusty. Pevná, tvrdá, krásna.
„Toto sú kvety?“ spýtala sa potichu.
„To je kapusta. Zemiaky boli v akcii, ale nemal som drobné. Kvety stoja dvadsať eur a zvädnú. Toto je za euro deväťdesiat. Urobíš z toho polievku, prívarok, kapustový šalát. Minimálne štyri jedlá.“
„Marek.“
„Čo?“
„Ty si idiot.“
„Ja som tvoj idiot. A navyše, tá kapusta je fakt pekná. Všimni si tú štruktúru listov.“
Tri dni s ním neprehovorila. On nerozumel, čím ju urazil. Ona to nevysvetľovala. A potom odišiel do Žiliny na to školenie o hydraulických systémoch. Pobozkal ju na čelo a povedal: „Práca. Nič osobné.“ Zuzana si pomyslela, že „nič osobné“ je celkom výstižný popis ich manželstva za posledných desať rokov.
Ostala sama s dvomi deťmi, kocúrom, horou bielizne a večne pripálenou omeletou. A s Messengerom. Tam si celé dni písali.
Deň prvý.
On: „Prišiel som. Hotel hnusný. Zajtra začínam.“
Ona: „Fajn. Murko zožral izbovku a grcal na gauč.“
On: „Kto je fajn? Ja alebo Murko?“
Ona: „Murko. Ten aspoň prejavil emóciu.“
On: „Au. Dobre mierené.“
Deň druhý.
On: „Raňajky hnusné. Foto hotela. Foto kolegu Ivana, ktorý vedľa chrápe ako medveď.“
Ona: „Fajn. U nás praskla hadica k práčke. Potopa. Volala som opravára. Neprišiel.“
On: „Čakaj na neho.“
Ona: „Čakám. V gumákoch. V obývačke.“
On: „Blbosť.“
Ona: „Blbosť je, že si v Žiline. Keby si tu, už je to opravené. Ty na hadicu stačíš pozrieť a ona sa bojí.“
Deň tretí.
On: „Čo deti?“
Ona: „Miško doniesol štvorku. Anička trucuje, že nechce špenát. Ja už nevládzem.“
On: „Drž sa.“
Ona: „Nedržím sa. Padám. Už padám asi štyri roky, len si to ty nevšimol.“
On: „To nie je fér.“
Ona: „Nie je fér kupovať kapustu namiesto kvetov, keď ťa žena o ne prosí.“
Deň štvrtý.
Dlho neodpisoval. Až večer.
On: „Vidím, že si nahnevaná. Prepáč. Prosím.“
Ona: „Prepáč nie je slovo. Prepáč je čin.“
On: „Tak mi povedz, aký čin mám urobiť na diaľku z internátnej izby.“
Ona: „Povedz niečo pekné.“
On: „Si pekná.“
Ona: „Ďakujem. To bol asi prvý kompliment od našej svadby. A to sme sa brali v roku 2013.“
On: „Fakt?“
Ona: „Fakt. Ty si praktický človek. Ja viem. Ale ja nie som ložisko, Marek. Ja som žena. Namaž ma olejom niekedy.“
On: „To znie dvojzmyselne.“
Ona: „To bol zámer. Praktický. Aby si mi porozumel aspoň v technickej terminológii.“
Deň piaty.
On: „Dnes som na školení skoro zaspal. Hanba. Zatvoril som oči a zobudil som sa, až keď prednášajúci trieskal ukazovátkom o stôl. Vraj som ešte aj chrápal.“
Ona: „Vyhodia ťa?“
On: „Chcel by som. Si predstav, že by som niekam odišiel. Úplne inde. S tebou.“
Ona: „Kam? Veď ty neznášaš zmeny. Minule si týždeň trucoval, lebo sme prevešali záclony.“
On: „To boli tie čipkované. Hrôza.“
Ona: „Vybrala si ich tvoja mama. Chcela nám pomôcť.“
On: „Moja mama nemá vkus. Ja som si mal vziať teba kvôli vkusu a ona kvôli mne.“
Ona sa zasmiala. Nahlas. Až deti pribehli.
„Mami, čo sa deje?“
„Oco vtipkuje.“
„Oco nikdy nevtipkuje.“
„Dnes áno. Asi mu v Žiline dali niečo do jedla.“
Deň šiesty.
On: „Pamätáš sa, ako sme sa spoznali? Na pikniku v Sade Janka Kráľa? Ty si čítala knihu a ja som sa do teba zamotal s frisbee.“
Ona: „Udrel si ma do hlavy. Bola si otras mozgu.“
On: „A ty si mi povedala, že som trkvas. A ja som sa do teba zamiloval. Lebo si bola taká brutálne úprimná. Vtedy som si povedal, že táto žena mi nikdy nebude klamať.“
Ona: „Neklamem.“
On: „Ja viem. To je na tebe to najlepšie. A to, ako piješ kávu. Ošúchaš si o ňu pery, aj keď je studená.“
Ona neodpísala. Čítala tú správu osemkrát. O tom, ako pije kávu. Všimol si, ako pije kávu. Po dvanástich rokoch manželstva si on, človek, čo prepočítava spotrebu elektriny a vie naspamäť rozpis smetiarov, všimol, že si ošúcha pery o šálku. Plakala. Nie pre tú správu. Ale pre ten pocit, že niekde v tom tichom konštruktérovi je schovaný básnik.
Deň siedmy.
On napísal o tretej ráno: „Nemôžem spať. Myslím na teba. Predstavujem si, ako prídem na stanicu. Ty budeš stáť v tom červenom kabáte. Ja prídem s kyticou. Objímem ťa a poviem: Prepáč, že som ťa ignoroval. A ty povieš: Si idiot. A ja poviem: Tvoj idiot. A ty sa usmeješ a život pôjde ďalej.“
Ona si ráno vytiahla červený kabát zo skrine. Dala ho na vešiak na viditeľné miesto. Aby ho nevidel Murko. Ten mal vo zvyku ostriť si pazúry o všetko, čo malo vlnenú textúru.
Deň ôsmy.
On poslal fotku. Sedel na lavičke v parku, vedľa neho obrovský plyšový zajac. Skoro meter a pol. S mašľou. „Kúpil som ho Aničke. Budem ho ťahať vo vlaku. Ľudia si budú myslieť, že som sa zbláznil. Ale ja som sa nezbláznil. Ja som len konečne pochopil, že radosť detí je dôležitejšia ako moje pohodlie. Ďakujem.“
Ona: „Za čo mi ďakuješ?“
On: „Že si ma naučila uhnúť od počítača. Že si kričala pre tú kapustu. Potreboval som počuť, že si to ty zaslúžiš viac.“
Ona: „Zaslúžim si. Ale ty si tiež zaslúžiš. Len si to ty nepamätáš.“
On: „Už si to pamätám. Bolí to. Ale je to príjemné. Ako masáž.“
Ona: „Ty si fakt idiot.“
On: „Ale tvoj. Už len päť dní. Vydrž. Prosím.“
Deň deviaty.
Nenapísal. Celý deň ticho. Telefón nedostupný. Zuzana panikárila. Predstavovala si, že ho zrazil vlak. Že spadol zo schodov. Že sa mu niečo stalo. Kocúr cítil jej napätie a pre istotu chodil iba popri stenách. O desiatej večer prišla správa: „Sorry. Vybil sa mobil. Zabudol som nabíjačku na izbe. Hľadal som novú pol dňa. Nakoniec našla Ivana a dala mi ju za prísľub, že ho už nikdy nenechám obsluhovať frézovačku. Ako sa máš?“
Ona: „Myslela som, že si mŕtvy.“
On: „Nie som. Som veľmi živý. O tri dni prídem. Budeš tam?“
Ona: „V červenom kabáte.“
On: „Ja s kyticou. Dohodnuté?“
Ona: „Dohodnuté. A Marek?“
On: „Áno?“
Ona: „Kúp si po ceste novú nabíjačku. Biely vlas mi pribudol. Kvôli tebe.“
On: „Teším sa na ten vlas. Aj na všetky ostatné. Milujem aj tvoje vlasy, aj tvoje oči, aj tvoje obočie. Hlavne keď sa mračíš. Vtedy vyzeráš, ako keby si ma chcela zabiť. A mňa to strašne vzrušuje.“
Ona: „Ty si naozaj psychopat.“
On: „Tvoj psychopat. Už len tri noci spať sám. Už sa neviem dočkať, kedy sa mi do postele vkradne Murko a ľahne si medzi nás. Chýba mi aj to.“
Deň desiaty.
On poslal video. Sedel v reštaurácii, sám, pred sebou pohár vína. Pozeral do kamery a povedal: „Tu je dôkaz. Ja, Marek Holý, pijem sám červené víno a pozerám romantickú komédiu. Bez irónie. Páči sa mi. Svet sa zbláznil. Alebo som sa zbláznil ja. Po toľkých rokoch som si uvedomil, že nemusím všetko chápať. Stačí mi cítiť. A cítim, že ťa chcem objať. Aj keď si rozčúlená a voniaš cibuľou. Aj keď máš mastné vlasy a tepláky s kvetmi. Nechcem nič iné.“
Zuzana sa rozosmiala, až sa rozkašľala. Deti sa pýtali, či je oco opitý. Povedala im, že nie, že je len zamilovaný. A Miško povedal: „Fuha, to je trápne.“ A Zuzana povedala: „To je nádherné. Najkrajšia trápnosť na svete.“
Deň jedenásty.
Deň príchodu. Stála na stanici v červenom kabáte. Vedľa Miška a Aničky. Murka samozrejme nevzali, to by bola katastrofa. Pozerala na tabuľu príchodov. Meškanie 40 minút. Kúpila si kávu a zistila, že si ošúcha pery o šálku, aj keď je studená. Usmiala sa.
Vyšiel z podchodu. V jednej ruke obrovský kufor, v druhej metrového zajaca s mašľou. A za uchom veľkú kyticu pivoniek. Takú, akú nikdy nekúpil. Ani na svadbu. Prišiel k nej. Objal ju. Zajac spadol na zem. Pobozkal ju na čelo, na nos, na pery. Potichu, nežne, akoby ju prosil o odpustenie.
„Prepáč, že som ťa ignoroval,“ povedal.
„Si idiot,“ povedala ona.
„Tvoj idiot. Už je to oficiálne. Mám na to aj papier. Chceš ho vidieť?“
„Aký papier?“
„Dal som si urobiť tričko. Je v kufri. Je na ňom napísané: Vlastníctvo Zuzany Holej. Zákaz dotýkania.“
„Ty si sa zbláznil. Kde si to zohnal?“
„V tlačiarni vedľa školenia. Pán pri pulte sa smial, že to ešte nerobil. Ale spravil. A ja som hrdý. Lebo chcem, aby to každý vedel. Najmä kolega Ivan. Lebo ten stále vravel, že si príliš dobrá pre mňa. A vieš čo? Mal pravdu. Si príliš dobrá. Ale aj tak si moja. A ja už nikdy, NIKDY, nekúpim kapustu.“
„Marek, kapusta je výživná. A lacná.“
„Ja chcem drahé kvety. Aby si vedela, že za to stojíš. Každý deň. Aj keď sme v mínuse. Aj keď je kríza. Aj keď Murko zase odgrcal izbovku. Za to stojíš. Si moja inflácia šťastia. Im viac ťa míňam, tým som bohatší.“
„Ty si básnik. Strašne neohrabaný, ale básnik.“
„Ja som len konštruktér, čo prišiel na to, že ložiská neobjímajú. Nehovoria. Nevoňajú pivonkami. A ty áno.“
„Počkať, ty si mi kúpil aj voňavku?“
„Za uchom mám ešte jeden darček. Len sa bojím, že ho rozpučíš v objatí.“
Vytiahol malú škatuľku. V nej náramok. Jednoduchý, strieborný, s malým príveskom mačky. Pre Zuzanu, čo miluje Murka.
Zuzana sa rozplakala. Deti sa hrali so zajacom. Okoloidúci sa usmievali. Bol to chaos. Bol to hluk. Bola to láska.
Išli domov. V električke ju držal za ruku. Zajac trčal z okna. Ľudia si robili fotky. Murko ich čakal na rohožke. Oňuchal pivonky. Kýchol. A išiel sa najesť.
Uložili deti. Sadli si na balkón. Marek nalial víno. Ticho, aké medzi nimi nebolo roky. Komfortné ticho. Nie to, čo znamenalo ignoráciu. Ticho, čo hovorilo: nemusíme nič hovoriť, lebo si rozumieme.
„Myslíš, že vydržíme?“ spýtala sa.
„Čo?“
„Toto. Tú zmenu. Tú pozornosť. Tie kvety.“
„Zuzi, ja neviem, či vydržíme. Ja som technik. Ja viem, že materiál sa unavuje. Ale ja som zistil, že som nemal pravdu. Nie je to o pevnosti. Je to o mazaní. A ty si ma namazala. Až v Žiline som si uvedomil, že som suchý. A ty si mi poslala jednu správu. Jednu jedinú. A ja som sa rozbehol. A bežím doteraz. A ak sa niekedy zastavím, tak ma, prosím ťa, nakopni. Ale nie metaforicky. Fyzicky. Tam, kde chrbát stráca svoje meno. Dobre?“
Zuzana sa zasmiala. Dlhý, šťastný smiech, čo vytiahol Murka z izby. Pozrel sa na nich, mäkol a ľahol si na Marekove nohy.
A rozprávali sa až do rána. O hlúpostiach. O tom, že Miško chce byť kozmonautom, ale bojí sa tmy. O tom, že Anička tajne kŕmi Murka šunkou, aj keď je to zakázané. O tom, že kúpia novú práčku. Alebo hadicu. To je jedno.
Ráno vstal. Odišiel do práce. Ale tentokrát sa pri dverách otočil.
„Zlatko?“
„Áno?“
„Pozri, ja viem, že som sľúbil kvety. Ale keby som dnes náhodou doniesol aj brokolicu, to sa počíta? Lebo je v akcii a má to zelené listy.“
„Dones brokolicu, dones kaleráb, dones čo len chceš. Ale vždy, vždy s bozkom. Bez bozku nechcem ani ružu.“
Stál tam, v obleku, s kufríkom v ruke a horko-ťažko vymýšľal niečo vtipné. Až to vzdal.
Pobozkal ju. Na čelo. Na pery. Na obe viečka.
„To je za všetky zeleniny, čo som ti kedy daroval namiesto kvetov. A že ich bolo.“
A odišiel.
Zuzana zatvorila dvere. Murko sa jej obtrel o nohy. Pozrela sa na vázu s pivonkami. Na zajaca v kúte. A na smsku, čo práve prišla: „Dnes pôjdem okolo Billy. Čo taký karfiol? Vraj má viac vitamínov. Ale neboj sa, ružu k tomu pribalím. M.“
Zasmiala sa. A odrazu jej bolo jedno, či prinesie karfiol alebo orchideu. Lebo konečne pochopila, že láska nie je to, čo dostaneš. Láska je to, ako veľmi sa ten druhý snaží. Aj keď mu to trvá desať rokov. Aj keď je výsledkom kapusta.
A na druhý deň prišiel s kyticou sedmokrások a dvoma avokádami. A povedal: „Toto je kompromis: ruža by bola príliš očividná trápnosť. Sedmokráska je decentná. A avokádo je trendy. Si trendy žena. Zaslúžiš si trendy zeleninu.“
Zuzana sa zasmiala, dala avokádo do misky a sedmokrásky do malej vázičky na parapetu. Murko kýchol. A bolo hotovo.
