Pracujem v malej notárskej kancelárii v Banskej Bystrici už dvanásť rokov. Za ten čas som videla všeličo — dedičské spory, rozvody, hádky o garáže. Ale to, čo sa stalo minulú jeseň v našom dvore na Ulici pod Urpínom, si budem pamätať ešte dlho.
Prvýkrát som si ju všimla, keď vynášala smeti. Dievčina v tmavomodrej bunde, vlasy stiahnuté gumičkou, v rukách dve plné vrecia. Nič zvláštne. Ale ona sa pri kontajneri zastavila, vybrala z vrecka suchý chlieb a položila ho na múrik vedľa stojiska. Pre tú starú sivú mačku, čo sa tam od jari poneviera. Vtedy som si povedala — táto nie je z mesta.
Volala sa Katarína. Prišla k nám z malej dediny pod Poľanou, robiť prvý ročník na strednej ekonomickej škole. Bývala u pani Oľgy, vdovy zo susedného vchodu. Prenajímala si u nej izbu, čo bolo podľa mňa šťastie — internát v našom meste je stará panelová vrstva a o súkromí sa tam nedá hovoriť. Pani Oľga bola poriadkumilovná žena, sedemdesiatnička, čo si každé ráno zametala chodník pred domom metlou z brezových prútov. Kataríne varila polievky a keď dievča prišlo neskoro, nechávala jej pred dverami tanier prikrytý utierkou.
Jeseň bola dlhá a teplá. Katarína každý deň behala do školy a poobede si našla brigádu — umývala riad v jedálni pri autobusovej stanici. Viem to, lebo som ju tam raz stretla, stála pri pulte s podnosom a z rukávov jej trčali červené zápästia od horúcej vody. Usmiala sa na mňa, ale oči mala unavené. Povedala mi, že babke nič nehovorí, že si privyrába. Že by sa bála. A potom dodala, že jej je dobre, lebo v jedálni sa naje a ešte aj zvyšky z tanierov odnesie Durkovi.
Durko bol susedov pes. Kríženec, čierny, s jedným uchom vždy dohora. Patril pánovi Štefanovi, starému pánovi z nášho vchodu, čo mal sedemdesiatdeväť rokov a jednu nohu po zle zrastenej zlomenine. Toho psa som poznala roky — ležal pri bráne a štekal len na poštára. A zrazu, od októbra, začal Durko vyčkávať pri rohu ulice každý deň okolo pol siedmej. Katarína mu prinášala kúsky mäsa v papierovej servítke. Pán Štefan sa smial, že mu psa prebrala, ale videlo sa, že je rád. Odkedy mu zomrela žena, sedával na balkóne sám a počúval rádio Slovensko. Teraz mal dôvod vyjsť pred dom.
Potom sa to zomlelo. Viem to len z útržkov, ktoré som pochytila na schodoch — Katarína musela z jedálne odísť. Syn vedúcej, taký chalanisko s licenciou na futbal a s prsteňom na ruke, si na ňu začal robiť nárok. Keď ho odmietla, prestalo to byť pekné. Výmysly, nadávky, smeny do noci. Raz som videla, ako prišla domov o pol desiatej, sadla si na múrik pred domom a tri minúty sa len dívala na svoje topánky. Nič nepovedala. Len sedela.
Pán Štefan, ten starý pán, ju oslovil sám. Počula som to z okna kuchyne, lebo na jeseň bývajú okná otvorené dokorán. Povedal jej, že potrebuje pomoc v domácnosti. Nohu má zlú, tlak mu skáče, po operácii bedra sa mu ťažko zohýba. Veľa jej nezaplatí, ale práca je blízko, žiadne dochádzanie. Katarína začala u neho upratovať, variť, chodiť na nákupy. Nosila mu bryndzové halušky v plastovej miske, lebo jej vraj chutia inak ako tie z obchodu. Občas som ich videla sedieť na balkóne — on s prehozom cez kolená, ona s učebnicou.
A potom prišiel on. Vnuk, tiež Štefan, ale volali ho Števko. Prišiel na dušičky, zaparkoval pred domom starú Škodu Fabiu combi s banskobystrickou poznávacou značkou. Mal krátke vlasy, široké plecia, pôsobil, že hrá hokej alebo robí niečo, kde sa človek spotí a nerieši. Keď vystúpil z auta, Durko k nemu priskočil ako k vlastnému.
Nepovedala by som, že sa medzi nimi niečo stalo hneď. Ale všimla som si, že keď Katarína u pána Štefana umývala okná, Števko stál pri plote a predstieral, že kontroluje brzdové doštičky. A keď ona vyšla na balkón vyklepať deku, on zdvihol hlavu presne v tú sekundu. Také tie drobnosti, čo človek vidí, len ak býva oproti a pije rannú kávu.
V decembri začalo mrznúť. Ulice sa šmýkali ako klzisko a z komínov išla para. Števko odišiel naspäť do Žiliny, kde hral za juniorský tím. Pán Štefan mi na schodoch povedal, že vnuk sľúbil prísť na Vianoce. Vyzeral pri tom ako malý chlapec, čo čaká na prvý sneh.
Dva dni pred Štedrým dňom som stála pri poštových schránkach a triedila letáky z Kauflandu. Zazvonil mi telefón, a keď som zodvihla, počula som, ako sa v druhom vchode rozprávajú cez otvorené okno. Katarínin hlas, tichý a akýsi zlomený. Babka na ňu tlačila, aby prišla na sviatky domov. Dedina pod Poľanou, autobus ide len dvakrát denne, posledný späť o piatej. A ona nemala na lístok.
Pani Oľga mi neskôr povedala, že Katarína k nej večer prišla na čaj. Že si sadla ku stolu, omotala si okolo prstov obrúsok a povedala, že babke sľúbila, že príde. A že naozaj ísť musí, lebo babka je odvtedy, čo sa Katarínina mama odsťahovala s nejakým majstrom zo stavby, sama. "To je jedno," povedala vraj Katarína. "Pôjdem ráno, vrátim sa večer. Vianoce stihnem aj tu."
Pani Oľga vraj mlčala. Potom vraj vytiahla z kuchynskej skrinky plechovú krabicu od cukríkov, zdvihla vrchnák a položila na stôl päťdesiateurovú bankovku. "Na lístok a na darček pre babku," povedala. Katarína vraj bankovku odmietla. A pani Oľga vraj povedala vetu, ktorú si pamätám doteraz: "Neber to odo mňa, ber to od seba. Za to, že si mi celú jeseň nosila drevo na zimu."
To je podstatné. Lebo ja som potom videla, ako Katarína na druhý deň ráno bežala na autobusovú stanicu. A videla som aj to, čo sa stalo večer.
Števko pricestoval do Banskej Bystrice o štvrtej. Videl z auta hneď, že Katarína nie je doma — okno jej izby bolo tmavé. Stál pri bráne s kufrom v ruke a obzeral sa po ulici. Pán Štefan mu otvoril a čosi mu hovoril, ale Števko len prikývol a sadol si na múrik presne tam, kde Katarína v jeseni sedávala, keď sa vracala z práce. Sedel tam dlho. Durko si ľahol k nemu a položil mu ňufák na koleno.
Katarína sa vrátila posledným autobusom, o desať minút deväť. Vbehla do dvora zadýchaná, na hlave šál, v rukách igelitka s medovníkmi od babky. A tam ho uvidela. Sedel na múriku a pomaly sa postavil.
— Myslel som, že už neprídeš, — povedal.
— Myslel si, že ťa tu nechám mrznúť? — opýtala sa ona.
A potom urobila niečo, čo som nečakala. Siahla do igelitky, vybrala jeden medovník — taký ten dedinský, s citrónovou polevou — a podala mu ho. On si ho vzal, rozlomil napoly a jednu polovicu podal jej.
Stáli tam v tme, žuvali ten istý medovník a ani jeden nehovoril. Nad nimi svietila jediná pouličná lampa, tá, pri ktorej od októbra blikalo svetlo, až kým to pán Štefan nenahlásil na magistrát. Opravili ju prvého decembra. Svietila teraz na nich ako javisko.
Na Štedrý deň som ich videla z okna. Števko niesol z auta krabicu s darčekom, Katarína držala v rukách plech s kapustnicou, čo navarila u pána Štefana. Vyzerali ako dvojica, čo spolu prežila už sto rokov, ale pritom sa držali za ruky prvý raz v živote.
Po Novom roku sa to dozvedela celá ulica. Števko musel odísť na sústredenie do Popradu. Katarína mu na rozlúčku dala vlastnoručne pletený šál, sivý, s modrým pruhom, a on jej sľúbil, že príde na jar. Keby to bolo v mojich časoch, čakala by. Ale táto doba je iná — dievča nemôže sedieť a čakať.
V marci prišiel na Ulicu pod Urpínom list. Adresa bola napísaná atramentovým perom, starým písmom, akým píšu ľudia, čo neposielajú maily. Bol od babky. Katarína ho čítala na schodoch pred domom. Keď skončila, zložila papier úhľadne na štvrtiny, strčila ho do vrecka bundy a pobrala sa k pánovi Štefanovi. Nič nehovorila.
Ale ja som vedela, čo v liste bolo. Lebo pán Štefan mi to o pár dní neskôr povedal, keď sme spolu čakali u lekára. Babka písala, že predala poslednú z troch ovečiek, a že jej posiela deväťdesiatpäť eur. Aby si dievča kúpilo nové topánky a aby nechodilo v zime v letnej obuvi. A ešte písala, že stihne prísť na Veľkú noc, ak jej nohy budú slúžiť.
Katarína podľa pána Štefana sedela v kuchyni, varila zemiakový šalát a miešala v hrnci príliš rýchlo. Potom vraj povedala, že babke pošle tridsať eur späť, nech si kúpi uhlie. A že topánky jej stačia aj staré.
Pán Štefan vtedy urobil niečo, čo ma prekvapilo. Vytiahol z peňaženky svoju platobnú kartu, položil ju na stôl a povedal: "Tu máš môj účet. Kým ti nevyplatím mzdu, ber si, koľko treba. A potom mi to vrátiš. Len nech ti nikto nehovorí, že na teba nemyslel."
Katarína vraj kartu nechala ležať. Ani sa jej nedotkla. Povedala len: "Vďaka, ale to zvládnem."
To je tá vec, čo ma na nej dostala. Nie žiadna dráma, žiadne slzy. Len tá tvrdohlavosť, čo človeku nedovolí zobrať si ani to, na čo má nárok.
Veľkú noc sme mali chladnú. Katarína mi na Bielu sobotu pomohla vyniesť koberce, a keď sme ich vešali cez brvno na dvore, opýtala sa ma, či by som jej nevedela poradiť s notárom. Vraj si babka želá, aby mala po nej dom, keby sa čokoľvek stalo. A ona nevie, čo na to povedať, lebo jej mama sa od jesene neozvala ani raz.
Povedala som jej, nech príde v pondelok do kancelárie. Že jej pripravím vzor darovacej zmluvy a nech si to preštuduje. Nič viac. Notárka by aj tak nič neoverovala bez osobnej účasti oboch strán.
Ona sa usmiala a povedala, že príde o šiestej, keď jej skončí škola. A potom sa ma opýtala, či verím na veci, čo sa dejú z lásky.
Nepovedala som jej nič. Ale keď som večer zatvárala okno, videla som, ako pod lampou stojí Števko. Prišiel bez ohlásenia, s kyticou tulipánov v ruke a s taškou plnou učebníc — vraj sa hlási na trénerský kurz v Banskej Bystrici, aby mohol zostať. Katarína stála oproti nemu v papučiach a starej mikine, s rukami skríženými na prsiach. Nepobehla mu oproti ako v tých filmoch. Len zdvihla bradu a povedala: "To ti trvalo."
On sa zasmial a podal jej kyticu. Ona si ju vzala, a potom mu jednou rukou stiahla z hlavy čiapku, lebo vraj vyzerá ako kominár.
V tých dňoch som si spomenula na starú mačku pri kontajneri. Na jeseň, keď začalo mrznúť, Katarína jej tam nosila suchý chlieb. Keď som sa raz opýtala pána Štefana, či vie, odkiaľ to dievča je, povedal mi: "Z dediny pod Poľanou. Z chalupy, čo má v zime teplo len pri peci. A aj to len vtedy, keď je čím kúriť."
Tak som sa rozhodla, že jej dám jednu vec zo svojej kuchyne. Starý plech na medovníky, čo som nepoužívala od Vianoc. Počkala som si na ňu v pondelok večer, keď išla okolo môjho vchodu. Povedala som jej, že mi doma zavadzia, a nech ho zoberie. Katarína sa na mňa pozrela, akoby som jej dávala polovicu kráľovstva.
— Načo mi to bude? — spýtala sa.
— Na medovníky, — povedala som. — Až budeš mať pre koho piecť.
A potom som už nič nedodala. Len som sa otočila a vošla naspäť do vchodu. Počula som, ako za mnou zaklape jej bránka, ako Durko zašteká a ako sa na dvore ozve Števkov hlas. Tento dvadsaťročný chalan s kyticou tulipánov a s kufrom v ruke, čo tvrdí, že v Banskej Bystrici zostane kvôli trénerskému kurzu.
Dnes už Katarína u pani Oľgy nebýva. Na jar sa presťahovala do podnájmu pri železničnej stanici, bližšie k škole aj k novej práci. Robí pomocnú silu v malej pekárni na Námestí slobody. Každé ráno vstáva o štvrtej a pečie rožky, čo potom rozvážajú do troch kaviarní v centre. Pán Štefan mi povedal, že jej za to platia sedemsto dvadsať eur mesačne a že si konečne kúpila tie nové topánky, hoci hovorí, že len preto, lebo staré jej ukradol Durko a zakopal kdesi na dvore.
Starý pán Štefan sa na aprílovom slnku vyhrieva na balkóne a Durko mu leží pri nohách. Keď sa Katarína večer vráti, pes sa vytrhne a beží k bráne. Števko už tretí týždeň býva u starého otca, lebo trénerský kurz mu začal v pondelok a on tvrdí, že pri starom pánovi je lacnejšie bývanie.
Ale ja viem svoje.
Minulý piatok som videla, ako Katarína vyšla z nášho dvora s plechom na medovníky v rukách. Išla k autu — k tomu istému Števkovmu combi, čo malo teraz na zadnom skle nálepku hokejového klubu. Plech položila na zadné sedadlo a sadla si dopredu. Števko naštartoval. A keď okolo mňa prechádzali, ona stiahla okienko a povedala: "Prídem v nedeľu upiecť tie medovníky. Pán Štefan hovorí, že mu chýbajú."
A potom sa rozosmiala a on zrýchlil. Auto zmizlo za zákrutou pri starej požiarnej zbrojnici.
V ten večer som si uvarila čaj. Na dvore bolo ticho, len vietor hojdal bielizeň na šnúre, čo tam pani Oľga vešala ešte dopoludnia. V kuchyni som vytiahla zásuvku a pozrela sa na prázdne miesto po plechu na medovníky. Zostal tam len kúsok alobalu a jedna sušená slivka z vianočného pečenia.
Tá slivka bola tvrdá ako spomienka. Zjedla som ju.
A potom som zhasla svetlo.
