O pol piatej popoludní, na parkovisku televízie TV Markíza v Bratislave, Katarína Molnárová sedela na obrubníku, lodičky v jednej ruke, telefón jej vibroval v druhej. Vzduch páchol spáleným kávovarom a horúcim asfaltom. Nápis televízie sa odrážal na čelnom skle čierneho Škoda Kodiaqu, ktorý poznala až príliš dobre.
Kamera prestala nahrávať pred dvadsiatimi minútami, ale rozhovor jej stále bežal v hlave. Moderátor sa pýtal na jej ciele na najbližších desať rokov a ona namiesto reči o novej zmluve, o turné, o novom projekte, vysypala to, čo v sebe nosila roky:
„Chcem byť učiteľkou na prvom stupni."
Ticho v štúdiu prerušilo len cvaknutie klimatizácie.
Katarína si prehodila vlasy dozadu a videla, ako sa otvárajú dvere Kodiaqu. Jej matka, Zuzana Molnárová, oblečená v béžovej sukni a s hodinkami, ktoré jej Katarína kúpila pred dvomi rokmi, kráčala k nej so stiahnutými ústami, bez pozdravu.
„Si chorá?" povedala ostro, keď sa pred ňou zastavila a zatienila jej slnko.
Katarína nezdvihla oči. Prechádzala okrajom telefónu po perách a hľadala spôsob, ako jej vysvetliť to, čomu sama do konca nerozumela.
„Robím to už jedenásť rokov, mama. Jedenásť. A každé ráno si namaľujem tvár, čítam hlásenia o dopravnej zápche na Prístavnom moste a usmievam sa na kameru, kým polovica mesta trčí v kolóne. Zomieram zvnútra."
Zuzana sa zohla, aby jej pohľad zachytila zblízka. Stíšila hlas, ten tón, ktorý Katarína poznala z detstva, ten spred trestu.
„Dobre ma počúvaj, dcéra. Ty nemáš sny. Ty máš kariéru. A tá kariéra platí byt, poistku, pätnásť ľudí, čo pre teba pracujú. Nemôžeš ísť do vysielania a povedať, že chceš maľovať macíkov s deťmi."
„To som nepovedala. Povedala som učiteľka."
„Horšie."
Chvíľu na seba hľadeli. Nápis televízie zablikal. Zuzana vytiahla telefón a otvorila bankovú aplikáciu. Podržala jej ho pred tvárou.
„Vidíš toto?" povedala. „Tu je všetko. Tvoj účet, môj, aj firemný. Všetko sa točí v jednej kase. Ak teraz skončíš, sponzor tej rady džúsov ti naúčtuje zmluvnú pokutu. Sto osemdesiat tisíc eur. Odkiaľ myslíš, že to zoberieme? Z tej kasy. Z mojej kasy."
Katarína zažmurkala. Nie kvôli sume, ale kvôli tomu, čo matka práve povedala. „Z mojej kasy."
Vzala jej telefón z ruky. Zuzana to nechala, presvedčená, že ju už presvedčila.
Katarína otvorila prehľad pohybov. Prechádzala palcom po obrazovke. Dva prevody po jedenásťtisícpäťsto eur, spravené minulý mesiac, na účet, ktorý nepoznala. Osemtisíctri vlani, pätnásťtisíc predtým. Vzorec sa opakoval už roky. Malé sumy, maskované ako produkčné náklady, cestovné výdavky, dane.
„A toto?" spýtala sa Katarína a otočila obrazovku k matke.
Zuzana ani nemihla okom.
„Odkladala som ti to, dcéra. Tie peniaze sa nedotýkajú."
„Odkladala si peniaze na účet v banke v Trnave, o ktorom neviem?"
„Čo neminieš, dcéra, to ti nikto nevezme."
Katarína vstala. Obula si lodičky, jednu, potom druhú. Uhladila si sukňu. Prehodila si kabelku cez rameno.
„Mama, v pondelok idem do kancelárie advokátky. A na konci týždňa nastúpim do štúdia a oznámim svoj odchod. Nie je to hrozba. Je to oznámenie."
Zuzana urobila krok dozadu. Podpätok jej zaškrípal o dlažbu.
„Nedovolia ti odísť. Podpísala si zmluvu na štyri roky."
„Je tam klauzula o výpovedi zo zdravotných dôvodov. Použijem ju. A už viem, koľko mi dlžíš."
Katarína sa otočila. Dvere budovy sa za ňou zatvorili. Zuzana zostala sama pod nápisom, telefón dcéry stále v ruke, hľadiac na obrazovku banky, kde svietil zostatok účtu: štyristotridsaťsedemtisíc eur. A dole, drobným písmom, meno majiteľky: Zuzana Molnárová.
Katarína nešla domov. Zamierila rovno do kancelárie advokátky v Petržalke. Konzultáciu zaplatila kartou. Sediac oproti žene, položila telefón na stôl a ukázala screenshoty.
„Chcem späť to, čo je moje," povedala. „A chcem, aby sa zmluva s televíziou ukončila."
Advokátka, žena so šedivými vlasmi a červeným lakom na nechtoch, písala na klávesnici bez toho, aby sa pozrela.
„Koľko rokov si pracovala?"
„Jedenásť."
„Koľko myslíš, že je tá suma?"
„Neviem. Viem len, že sú tam pohyby cez štyristotisíc."
Advokátka prikývla. Cez interkom zavolala asistentku.
„Prines formulár splnomocnenia a výpovednú listinu. Potrebujeme ju na pondelok."
V pondelok prišla Katarína do televízie pol hodinu pred reláciou. Niesla pod pazuchou zelenú zložku. Pozdravila maskérku, sadla si do kresla a pozrela sa do zrkadla. V jeho okraji videla odraz matky, ako vchádza bez zaklopania. Zuzana mala na sebe rovnaké šaty ako tú noc na obrubníku, kruhy pod očami výrazné. Katarína sa neotočila.
„Prišla som s tebou hovoriť," povedala Zuzana.
„Už sme sa rozprávali."
„Nemôžeš mi to urobiť."
Katarína vstala. Podala jej zložku.
„Prezri si to."
Zuzana, s mierne trasúcimi sa rukami, otvorila zložku. Vnútri boli tri veci: kópia žaloby za spreneveru, výpovedná listina adresovaná televízii datovaná tým istým dňom a nový kľúč od domu Kataríny vo Vrakuni.
„Ten kľúč je od nového zámku," povedala Katarína. „Ten, čo máš ty, už nefunguje. A čo sa týka banky, moja advokátka už podala návrh na zablokovanie spoločných účtov. Čo bolo na tvoje meno, je teraz predmetom súdneho preskúmania."
Zuzana sa pozrela na zložku, prudko ju zavrela.
„Ja som ti dala život. Postavila som ťa pred kamery. Všetko, čo máš, mi dlžíš."
Katarína sa priblížila a dotkla sa jej zápästia, kde sa leskli hodinky.
„Zaplatila som ti jedenásť rokov svojho života. A nikdy si sa ma nespýtala, či tam chcem byť. Dnes sa ma spýtali, či zostávam, a povedala som nie. To je všetko."
Vyšla zo salóna. Na chodbe ju asistentka odprevadila k dverám štúdia. Svetlá už boli zapnuté. Moderátor jej podal mikrofón. Katarína si sadla pred kameru.
„Dnes vám chcem povedať niečo, čo nie je novinka," začala. „Je to rozlúčka."
Kým hovorila, na kontrolnom monitore videla matku odchádzať cez parkovisko, zelenú zložku pritlačenú na hrudi. Čierny Kodiaq zmizol medzi autami. Kamera stále nahrávala.
Katarína dokončila rozhovor. Položila mikrofón na stôl. Vstala. Vyšla na chodbu, nadýchla sa vzduchu s vôňou kávy a lepidla na koberce.
Na parkovisku už Kodiaq nestál. Zostala len škvrna od oleja a prilepená dvadsaťcentová minca na zemi. Katarína sa zohla, zdvihla ju a vložila do vrecka kabelky. Potom rozsvietila obrazovku telefónu. Bankový účet, ktorý kedysi ovládala jej matka, teraz viedol na jej meno, s modrým zámkom navrchu.
Napísala správu učiteľke svojej neterky, s ktorou sa už mesiace tajne dohadovala:
„Je to miesto asistentky ešte voľné?"
Odpoveď prišla o štyri sekundy.
„Áno, Katarína. Čakáme ťa v pondelok."
Katarína sa nadýchla. Vložila telefón do kabelky. Naštartovala svoje auto, sivú Škodu Fabiu, ktorú jej matka neznášala, lebo sa nevynímala dobre na fotkách, a vyšla z parkoviska smerom na Vrakuňu, do domu s novým zámkom.
