Marta Vrábelová varila rezeň na nedeľu ako vždy — pre šesť ľudí, aj keď ich prišlo štyri. Zvyšok zamrazila, lebo tak to robila jej mama a tak to bude robiť aj ona, kým bude môcť stáť pri sporáku. V byte na Trnavskej v Piešťanoch to v ten október voňalo cesnakom a vyprážaným olejom, za oknom kúrenie ešte nepustili a z rádia hrali správy o počasí. Sused zo štvrtého poschodia práve viedol po chodbe svojho bíglea, ktorý pri každých dverách štekol raz, akoby si odškrtával kontrolu.
Marte bolo šesťdesiatosem. Manžel jej zomrel pred piatimi rokmi, syn Tomáš sa odsťahoval do Bratislavy, vzal si ženu z Nitry a mali dcéru Elenku, ktorá mala teraz štyri roky a pol. Elenka bola jediná vec, pre ktorú Marta ešte kupovala vlakový lístok trikrát do mesiaca — vlak IC z Piešťan, hodinu a desať minút, a potom autobusom na sídlisko Dúbravka, kde bývali.
Byt v Piešťanoch bol Martin. Kúpila ho s manželom v roku devätnásťdeväťdesiatpäť, splácali ho jedenásť rokov, a keď manžel zomrel, prepísala polovicu na seba tak, aby celý dom bol nedeliteľne jej. To bola vec, o ktorej sa v rodine nehovorilo — ale všetci ju vedeli.
Problém sa začal v januári, keď sa Tomášova žena Zuzana ozvala s návrhom, ktorý znel ako láskavosť, a bol to útok.
„Mami, čo keby ste sa prehlásili k nám? Byt by ste si nechali, len formálne trvalý pobyt. Elenka by konečne mala babku každý deň, nie raz za dva týždne."
Marta na to prikývla, lebo znelo to rozumne. Nevedela vtedy, že trvalý pobyt v tom istom dome, kde Zuzanini rodičia práve dokončovali prístavbu podkrovia, znamenal niečo iné — spoluvlastnícky podiel na obecnom pozemku, ktorý sa dedičil podľa počtu prihlásených osôb, keď sa raz bude rodinný dom deliť. Zuzanin otec bol geodet. Vedel presne, čo robí.
Marta sa prehlásila v marci. V apríli prišla prvýkrát na dva týždne „na skúšku", ako to Zuzana nazvala, aby si Elenka zvykla. Varila, žehlila, chodila po Elenku do škôlky Slniečko na Ferka Urbánka. Elenka jej hovorila „babi z vlaku", lebo si ju pamätala hlavne z čakania na peróne.
Potom prišiel júl a s ním veta, ktorú Marta počula cez pootvorené dvere kuchyne, keď si myslela, že spí v izbe pre hostí.
„Mami, ale vážne, ona tu má teraz trvalý pobyt, čo ak si raz zmyslí a bude chcieť podiel? Otec hovorí, že by sa to malo vyriešiť skôr, ako začneme s kolaudáciou."
Bol to hlas Zuzany. Odpovedal jej Tomáš, tichšie, ale Marta rozoznala slová „preveríme to" a „právnik".
Nasledujúci týždeň sa nič nestalo. To bolo najhoršie — nič sa nestalo, len sa zmenil tón. Zuzana jej prestala hovoriť „mami" a začala „Marta". Tomáš sa jej vyhýbal pohľadom pri večeri. Elenka sa raz spýtala, prečo babka nejde s nimi na dovolenku do Chorvátska, a Zuzana odpovedala rýchlo: „Lebo babka má svoj byt, musí sa oň starať," akoby to bola nová informácia, ktorú si Marta má zapamätať.
Koncom augusta prišiel Tomáš sám, bez Zuzany, s papierom v igelitovej taške z Kauflandu. Sadol si oproti Marte pri kuchynskom stole, na ktorom stál ešte hrniec s guľášom z obeda.
„Mami, potrebujeme, aby si sa odhlásila z trvalého pobytu. Zuzanin otec to rieši s katastrom, chcú urobiť delenie pozemku ešte tento rok, kým sú ceny geodetov nižšie."
Marta sa pozrela na papier. Bolo to tlačivo na odhlásenie trvalého pobytu, už vyplnené jej menom, chýbal len podpis.
„A Elenka?" spýtala sa. „Budem ju ešte vídať?"
Tomáš mlčal dlhšie, než bolo treba na odpoveď na takú otázku.
„Zuzana hovorí, že cez týždeň to nejde, má krúžky. Možno raz za mesiac, uvidíme."
Marta podpísala. Nie preto, že súhlasila, ale preto, že v tej chvíli pochopila niečo, čo predtým nechcela vidieť: neboli tam kvôli nej. Boli tam kvôli podielu, ktorý mohla svojím trvalým pobytom pokaziť.
September strávila sama v Piešťanoch. Elenku videla raz, na desať minút, keď Tomáš zastavil pred domom cestou na chatu — vraj nemali čas zájsť dnu. Elenka mávala z okna auta a Marta stála na chodníku v teplákovej súprave, v ktorej práve upratovala, a mávala späť, kým auto nezmizlo za rohom Kauflandu.
Vtedy zavolala svojej sestre Oľge do Trnavy.
„Ol'a, ja im tam dala byt vlastne zadarmo, keby zomriem — je to v poslednej vôli spísanej ešte s Jožkom. Napíšem to inak."
Prvý októbrový pondelok išla Marta k notárke, JUDr. Blaškovej na Winterovej ulici. Vzala si so sebou starú závet, kde odkázala byt Tomášovi, a nový návrh, ktorý si napísala doma na kuse papiera z bloku, čo mala pri telefóne.
„Chcem zmeniť poslednú vôľu," povedala notárke. „Byt neodkazujem synovi. Odkazujem ho vnučke Elenke, priamo, so správcovstvom do jej osemnástich rokov. A do tej doby ho chcem prenajať — nie darovať, prenajať — mestskej organizácii, ktorá robí denný stacionár pre seniorov, presne taký, aký som hľadala pre seba, kým som ešte myslela, že ma bude mať kto opatrovať."
Notárka jej vysvetlila dôsledky: byt by zostal mimo dosahu Tomáša aj Zuzany úplne, žiadny podiel, žiadne dedičské právo pred plnoletosťou dieťaťa, žiadna možnosť predaja rodičmi v mene maloletej bez súhlasu súdu a kolízneho opatrovníka. Marta počúvala, pozerala pritom na svoje ruky položené na stole — mala na nich ešte múku z rannej práce s cestom — a povedala len: „Presne tak to chcem."
Podpísala. Notárka jej dala kópiu do modrého euroobalu, ktorý si Marta odniesla domov a uložila do zásuvky vedľa starých fotografií.
O tri týždne, v polovici novembra, jej zavolala Zuzana. Prvýkrát po troch mesiacoch.
„Marta, počula som od otca, že si bola u notárky. Čo si tam riešila?"
„Poslednú vôľu," povedala Marta pokojne. „Bol na to čas."
Ticho na druhej strane trvalo tak dlho, že Marta počula, ako v pozadí Elenka niečo hovorí Zuzane, a Zuzana ju odbíja: „Neskôr, mami teraz telefonuje."
„A čo si tam napísala?" spýtala sa Zuzana napokon, hlasom, ktorý sa snažil znieť ľahko a nevyšlo mu to.
„To sa dozvieš, keď to bude aktuálne," odpovedala Marta. „Rovnako, ako som sa ja dozvedela o kolaudácii až vtedy, keď ste ma už nepotrebovali."
Zavesila prvá. Bola to prvá vec za pol roka, ktorú urobila ona a nie oni.
O týždeň prišiel Tomáš sám, autom, bez ohlásenia. Sedel v kuchyni presne na tom istom mieste ako v auguste, keď priniesol tlačivo o odhlásení.
„Mami, čo to má znamenať s tou závetou? Zuzanin otec je nervózny, hovorí, že si nás vydedila."
„Nevydedila," povedala Marta a postavila pred neho hrnček kávy, ktorý si nepýtal. „Odkázala som byt Elenke. Tebe som odkázala niečo iné — možnosť vídať svoju matku, kým ešte žije, bez toho, aby si počítal, koľko štvorcových metrov ti to prinesie."
Tomáš mlčal. Za oknom bolo počuť toho istého bígla zo štvrtého poschodia, ktorý štekal na poštára.
„To nie je fér," povedal napokon.
„Nie," súhlasila Marta. „Nebolo fér ani to leto, keď som počula cez dvere, ako sa vaša rodina rozhoduje, či mám mať právo bývať v tomto meste."
Vstala, priniesla si z chodby modrý euroobal a položila ho na stôl vedľa hrnčeka s kávou.
„Toto je kópia. Originál je u notárky. Ak chceš, môžeš si to prečítať. Elenka bude mať byt, keď dovŕši osemnásť, ale ak sa dovtedy budem môcť s ňou vídať ako babka, nie ako niekto, koho pustíte na desať minút pred obchodom — tak jej ten byt odovzdám s radosťou, keď príde čas. Ak nie, tak to bude patriť stacionáru, kde budú starí ľudia mať aspoň teplú polievku a niekoho, kto sa ich spýta, ako sa majú."
Tomáš si obal vzal, ale neotvoril ho. Vstal, obliekol si bundu, pri dverách sa ešte zastavil.
„Uvidíme sa cez Vianoce?" spýtal sa, a bola to prvá otázka za pol roka, ktorá neznela ako vyjednávanie o metroch štvorcových.
„Ak prídeš sám, aj s Elenkou, uvidíme sa," povedala Marta. „Zvyšok rezňa mám v mrazničke, stačí na štyroch."
Dvere sa zavreli. Marta stála ešte chvíľu v predsieni, počúvala, ako výťah zjazdí dole, a potom sa vrátila do kuchyne, kde na stole ostal odtlačok od dna hrnčeka a modrý euroobal, ktorý si Tomáš predsa len zobral so sebou.
