Judita dočítala správu v Milanovom mobile ešte pred siedmou ráno. Telefón zabzučal na kuchynskej linke medzi pohárom medu a nedopitou šálkou rumančeka. Nechcela doň nazrieť, no meno Kristína na displeji bolo hrubým písmom, akoby sa tam vypúlilo samo. Správa znela: „Rozhodni sa do večera, Milan. Buď ja, alebo tvoja pani.“ A o riadok nižšie: „Nemôžem čakať večne.“
Judita si zapísala do hlavy to „tvoja pani“. Nie manželka. Pani. Ako kedysi gardedáma. Zavrela mobil, položila ho presne tam, kde ležal, a z okna sledovala, ako Milan na dvore čistí letné pneumatiky. Bol to obyčajný utorok, nad Nitrou stála hmla. Zo susedovho dvora sa vždy ozýval pes, keď Milan naštartoval auto. Dnes nezaštekal ani raz.
Milan prišiel do kuchyne okolo ôsmej, pobozkal ju do vlasov, zavesil nohavice cez stoličku a povedal, že ide do garáže po diely. Judita vedela, že diely neexistujú. Minulú stredu ho videla z okna autobusovej zastávky v meste: sadol do staršieho žltého Seatu a vedľa neho sedela žena s gaštanovými vlasmi. Smiala sa. Milan si prehrabol vlasy — to bola jeho predstava, že vyzerá mladšie. Judita sa vtedy obzrela do výkladu obchodu s dámskym spodným prádlom. Nevidela nič.
V stredu sa Judita posadila k stolu a otvorila spoločný internetový účet. Peniaze chodili, ale za posledný rok trikrát odišla suma, ktorá nemala vysvetlenie. 14 800 eur. Potom 3 200. Potom 9 900. Judita si vytlačila výpis. Papier bol ešte teplý. Zložila ho na štvrtiny, vložila do plastovej obálky a do kabelky. Zavolala svojej bývalej spolužiačke zo strednej, ktorá robila notárku v Trenčíne.
— Potrebujem poradiť, — povedala. — Nie spoluúčasť, len radu.
O päť dní mala spísanú darovaciu zmluvu. Dom v mestskej časti Klokočina, ktorý zdedila po rodičoch, prepíše na tri deti. Každé z nich dostane tretinu. Podmienka jediná: Milan v ňom nesmie mať užívacie právo. Judita to neurobila z pomsty — aspoň tak si vravela, keď jej notárka podávala pero. Neurobila to ani z hnevu, aj keď hnev sedel v žalúdku ako kyslá kapustnica. Neurobila to, pretože v jednej z tých správ, čo si prečítala, Milan napísal Kristíne to isté, čo kedysi Judite: „Ty si môj svet.“
Judita sa vrátila domov po tme. V kuchyni jej na dvere klopal syn Marek, ktorý jej pomáhal vymeniť zámok na vchodových dverách. Judita mu nedala vysvetlenie, len mu podala krabičku s novým zámkom a skrutkovač. Marek sa spýtal: „Ocovi niečo povieš?“ Judita odvetila: „Ocovi nič. Dnes večer sa vráti z garáže.“ A potom dodala: „Daj si pozor na psa. Dnes nešteká.“
V piatok, presne o tretej popoludní, Judita vstúpila do pobočky Slovenskej sporiteľne na Štefánikovej. Na okienko položila občiansky preukaz a pokyn na prevod. Pracovníčka za sklom sa spýtala, či ide o chybu: suma 54 300 eur. Judita odvetila: „Nie je to chyba.“ Peniaze prešli na tri účty vnúčat. Bez možnosti zrušiť prevod. Ulica pred bankou bola mokrá, z chodníka stúpala para. Judita si spomenula, ako na tom istom rohu pred dvadsiatimi rokmi držala Mareka, keď sa učil prechádzať cez priechod. Teraz zvierala kabelku s výtlačkami z banky.
Okolo pol deviatej večer prišiel Milan. Auto zatiahlo na dvor, svetlá zhasli. Počula, ako mu na kamennej dlažbe pred domom zaškrípali podrážky. Zámok cvakol, ale nezapadol. Milan chvíľu lomcoval kľúčom. Potom zvonček. Dva krátke tóny.
Judita otvorila dvere. Stála v šere chodby, za ňou viseli pletené papuče, ktoré nosil ešte jej dedo. Milan na prahu držal v ruke starý kľúč. Mal rozviazanú šnúrku na topánke. Na kľúčenke visel malý ružový prívesok — lebka s nápisom „Boss“. Judita si spomenula, že tú lebku mala Kristína na krku. Zježil sa:
— Čo to má byť?
Judita mu položila k nohám čiernu tašku s jeho vecami. Navrch položila modrý fascikel s kópiami zmlúv. Nepovedala nič. Len ho obišla a z vnútornej strany vytiahla z vrecka saka nové kľúče. Položila ich na vrch tašky. Boli to kľúče od bytu, ktorý si prenajala preňho na pol roka — bližšie ku Kristíne, na Kuzmányho ulici, asi tri zastávky od jej práce v obchode s autodielmi.
— Dom už nie je tvoj, — povedala Judita. — Prešiel na deti. Spoločný účet som zrušila. 54 300 eur je na účtoch vnukov, doliehajú v decembri. Kristína si ťa môže vziať dnes.
Milan otvoril ústa. Hlas mal zrazu o oktávu vyšší:
— Počkaj, to nemôžeš… my sme sa len rozprávali…
Judita sa vrátila do dverí. Zvnútra, tesne predtým, než zavrela, prehodila:
— Viem, čo ste si písali. Aj to, čo si jej povedal o mne. Ja som ti kedysi odpustila, keď sme sa rozišli. Teraz ti už nemám čo odpustiť, lebo si ma prestal vidieť.
Zavrela dvere. Zamkla ich novým zámkom. Milan ešte raz vrazil kľúč do zámku, ale nevošiel. Potom Judita počula, ako po kamennej dlažbe zašuchotala taška. Auto na dvore naštartovalo. Veľmi rýchlo. Zo susedovho dvora sa ozval pes. Jeden jediný štek.
Vo vnútri Judita zapol rýchlovarnú kanvicu. Z kuchynskej linky zdvihla nedopitú šálku rumančeka — ešte z rána. Vyliala ju do drezu, opláchla a postavila späť. Na linke ležal Milanov mobil. Zabudol ho. Judita ho obrátila displejom nadol a vložila do odkladacieho košíka pri kľúčoch. Potom si do šálky naliala čerstvú vodu a nechala ju vychladnúť. Nepotrebovala vidieť, koľko bude hodín. Vedela, že zajtra o tomto čase budú deti meniť zmeny hneď po škole. To jej stačilo.
