Elena stála pri okne kuchyne a pozerala, ako sa nad panelákmi dvíha hmla. Ráno bolo také, že človek oľutoval, že vôbec vyliezol spod periny — november, mrholenie, na balkóne sa leskla námraza. Pustila kohútik, napustila kanvicu, a vtom jej mobil zavibroval. Suseda z tretieho, pani Marta, písala veľkými písmenami: „ELE, TVOJ DYMKO VISÍ NA STĹPE PRI ZASTÁVKE. RÝCHLO!“
Zamrzla s kanvicou v ruke. Dymko. Čierny kocúr, ktorého ráno vypustila pred dom, nech sa prebehne. Vonku je zima, mokro, a on visí na stĺpe? Prehodila cez seba bundu, nohu do čižmy, druhú, a už bežala dolu schodmi. Na tretiom poschodí zabudla zavrieť dvere.
Pred domom ju Marta chytila za rukáv.
„Pozri, tam hore!“ ukázala na trolejbusový stĺp.
Elena zdvihla hlavu a skoro si odpľula. Dymko naozaj visel. Nie sedel, nekrčil sa — visel. Zadné labky mal voľné, prednou časťou tela bol zakliesnený v kovovom ohybe pod izolátorom, asi meter a pol od trolejového vedenia. Zospodu to vyzeralo, akoby ho tam niekto vešiakom zavesil ako kabát.
„Dymko!“ zakričala. „Poď dole!“
Kocúr zažalostne zamňaukal. Ten zvuk ju zasiahol pod rebro. Skúsil sa pohnúť, trhol sebou, ale labky sa mu len bezmocne kmitli a zase ochabli.
„Nevyškriabe sa,“ povedala Marta potichu. „Už je tam dlho. Videl ho Šimko z jednotky, keď išiel na šichtu o piatej.“
Piata ráno. A teraz bolo skoro štvrť na deväť. Elena si to spočítala a urobilo sa jej zle — kocúr tam mohol visieť viac než tri hodiny.
Cez cestu prešiel muž v reflexnej veste, jeden z tých, čo robia na rekonštrukcii školy za rohom. Elena ho zastavila.
„Prosím vás, nevyliezli by ste hore? Je to môj kocúr.“
Muž sa pozrel na stĺp, potom na ňu, pokrútil hlavou.
„Na trolejový stĺp? Žena, to je prúd. Ja mám dve deti.“ Zdvihol ruku na pozdrav a prešiel na druhú stranu.
„Zavolaj dopravný podnik,“ navrhla Marta. „Tie stĺpy sú ich.“
Elena vytiahla mobil. Dispečing dopravného podniku dvíhal telefón dlho. Keď zdvihli, bola to unavená žena, ktorá počula asi stý hovor za zmenu.
„Dobrý deň, na stĺpe pri zastávke Katova visí mačka. Už tri hodiny. Nemôže sa pohnúť.“
„A čo ja s tým?“
„No… je to váš stĺp. S trolejovým vedením. Niekoho pošlite.“
„My neriešime mačky. Zavolajte hasičov.“
Zložila. Marta hneď vyťukala hasičov. Tí boli struční: zachraňujú ľudí, nie zvieratá. Keď im povedala, že mačka visí nad trolejami, len si povzdychli — keby tam bolo dieťa, prídu, ale kocúr? Nech sa obráti na súkromnú firmu.
Elena stála v mokrom snehu, z nosa jej šla para, a hore jej zvieralo pľúca. Dymko znovu zamňaukal, tichšie. Už sa ani nepokúšal hýbať.
„Stáť tu a pozerať sa nebudem,“ povedala Marta a začala listovať v mobile. „Niekde mám číslo. Na jeseň som videla na internete oznam — záchrana zvierat, chlapík z Košíc, jazdí po celom kraji. Volá sa to Háčik a Labka, či čo.“
Našla. Vyťukala. Dlhé pípanie. Potom mužský hlas, z neho bolo počuť, že šoféruje — hučal motor, za oknom mu šumela cesta.
„Háčik a Labka, pri telefóne Rado. Čo máte?“
„Mačka visí na trolejovom stĺpe. Katova ulica, Prešov. Zakliesnená, nemôže dolu. Ste schopní prísť?“
Na druhej strane ticho. Potom: „Prešov. To je od Košíc šesťdesiat kilometrov. Nie je to moja oblasť, ale dnes mám voľnejší deň. Bude to stáť osemdesiat eur aj s benzínom. Inak som jeden, žiadne auto so žeriavom, vyliezť musím sám.“
„Príďte,“ povedala Marta bez váhania.
Elena prikývla. V tej chvíli by sľúbila aj sto.
Rado prišiel za trištvrte hodinu. Staršia biela felícia s rebríkom na strešnom nosiči, blatníky od blata, na zadnom skle nálepka s mačacou hlavou. Vystúpil, muž okolo štyridsiatky, plecia ako drevorubač, na rukách pracovné rukavice. Pozrel hore, zapískal si pomedzi zuby.
„Ako sa tam, do frasa, dostal?“
„To by ma tiež zaujímalo,“ povedala Elena. „Ráno som ho pustila von a viac som ho nevidela.“
Rado otvoril kufor, vybral lano, sedák, hrubé rukavice, akýsi vak z plátna, a chvíľu si všetko ticho ukladal na chodník. Potom zdvihol hlavu.
„Poviem rovno: je to trolejový stĺp. Prúd je nad ním, ja idem po kovových skobách. Mal by som počkať, kým odpoja vedenie, ale on toľko času nemá. Už teraz je vychladnutý. Takže poleziem za plnej prevádzky. Keby sa niečo dialo, nechajte ho, mne pomoc nevolajte na ten stĺp, jasné?“
Elena otvorila ústa, ale nevydala zo seba ani hlásku. Len prikývla.
Rado sa pripol, prehodli si vak cez rameno a začal stúpať. Išiel pomaly, metodicky, každú skobu najprv vyskúšal rukou. Zhora sa nieslo jeho tiché „dobre, kocúr, dobre, už som tu“ — do rytmu vlastného dýchania, ako keď sa človek sám sebe prihovára v tme.
Hore sa postavil na skobu, jednou rukou sa držal stĺpa, druhou sňal Dymka. Netrvalo to pár sekúnd, ako si Elena predstavovala. Trvalo to dlho. Kocúr bol zakliesnený hrudníkom v ohybe konštrukcie, izolátor mu bránil pohnúť hlavou. Rado ho nesmelo ťahal, púšťal, skúšal iný uhol, prihováral sa mu.
„Neboj sa, už ťa mám. Už ťa nepustím.“
Elena dole prestala dýchať. Marta ju chytila za ruku, stískala jej prsty tak silno, že to bolelo, ale Elena si to uvedomila až neskôr.
Keď Rado konečne kocúra uvoľnil, vložil ho do vaku a pripäl si ho k sebe. Zliezol. Na zemi vak otvoril, Dymka si pritisol na hruď a chvíľu ho len tak držal, hladil ho po mokrej srsti. Kocúr sa mu chvel, labky mu viseli, ale dýchal. Žil.
„Je v šoku a premrznutý,“ povedal. „Ukážte ho veterinárovi. A nevypúšťajte ho viac von samého, takýto kocúr už riskovať nemusí.“
Elena si kocúra vzala. Cítila, ako jej cez bundu preniká chlad z jeho tela, a tlačila si ho k sebe, akoby ho chcela zohriať vlastnými kosťami.
„Ďakujem,“ povedala. „Koľko dlhujem?“
„Osemdesiat, ako bolo dohodnuté.“
Elena naňho pozrela. Potom pomaly, veľmi pomaly, otočila hlavu k Marte.
„Ty si ho volala,“ povedala.
Marta na ňu nechápavo hľadela. „Prosím?“
„Ja som nikomu nevolala. Ja som s nikým nič nedohadovala. Ty si mu sľúbila peniaze, ty mu ich daj.“
Ticho, aké by sa dalo krájať. Vietor prehodil cez cestu pár mokrých listov.
„Ele, čo to rozprávaš?“ Marta hovorila šeptom, akoby sa bála, že ich niekto počuje. „Veď to je tvoj kocúr! Ten človek liezol na trolejový stĺp! Mohol tam ostať!“
„Neviem, čo po mňa chcete.“ Elena si preložila kocúra do jednej ruky, druhou si zapla bundu až po hrdlo. „Nič som si neobjednala. Kto objednal, ten platí.“
Rado stál s rukami vo vreckách a mlčal. Pozeral niekam do zeme, kamsi medzi kaluže, akoby tam hľadal slová. Marte sa triasli pery — od studena alebo od niečoho horšieho, ťažko povedať.
„Ele, preboha…“
Ale Elena sa už otáčala. Išla cez cestu, po priechode, jednou rukou si pridŕžala kocúra, v druhej zvierala mobil. Za chrbtom počula, ako Marta niečo hovorí Radovi, tichý mužský hlas, čosi ako „nechajte to, nestalo sa to prvý raz“.
Nezastavila sa.
Doma zamkla dvere — a vtedy zistila, že ich cestou dolu nechala otvorené, a aj tak sa nič nestalo, a bolo jej to jedno. Dymka zaniesla do kúpeľne, zabalila ho do starého froté uteráka a položila na dlážku pri kachličkách, kde vedie teplé potrubie. Sadla si vedľa neho. Dymko ležal bezvládne, dýchal rýchlo, oči mal privreté, a Elena mu prstom prechádzala po čele. Nič nehovorila, len sedela na studenej dlažbe a čakala, kým sa kocúr prestane triasť.
V ten večer ho zobrala na veterinu. Mladá veterinárka v Novej štvrti mu spravila vyšetrenie, pichla niečo na upokojenie, povedala, že žiadne zlomeniny, len podchladenie a vyčerpanie. Štyridsaťpäť eur. Elena zaplatila kartou, bez slova.
Marte sa týždeň vyhýbala. Keď na seba narazili pri schránkach, Elena pozdravila cez zuby a uhla pohľadom. Marta sa raz zastavila, akoby chcela niečo povedať, otvorila ústa, ale potom sa len spýtala: „Ako je Dymkovi?“
„Dobre. Už sa vracia k sebe.“
„To som rada.“
A odišla.
Časom sa Elena dopočula, že Marta Radovi zaplatila. Hovorila o tom poštárka, ktorá všetko vie — vraj osemdesiat eur, v hotovosti, a ešte mu pribalila fľašu slivovice z domácej pálenice, nech sa zohreje. Hovorilo sa aj to, že Rado sa jej peniaze snažil vrátiť, že ich nechcel, ale Marta mu ich údajne nechala na sedadle v aute a ušla.
Elena to počúvala a tvárila sa, že sa jej to netýka. Ale v noci sa jej to vracalo: biely stĺp, hmla, cudzí chlap, ktorý liezol po skobách, a jej vlastný hlas — kto objednal, ten platí. Znelo to v jej hlave cudzo, ako hlas niekoho iného. Nevedela, odkiaľ sa to v nej vzalo. Nevedela, prečo to povedala. Vedela len, že sa jej vtedy v hrudi zatvorila nejaká klapka, ako keď sa zabuchne okno pred prievanom, a že ju už nedokázala otvoriť.
Pochopila to až o mesiac, keď zbadala v schránke obálku. Biela, bez známky, len rukou napísané „Elena“. Roztrhla ju. Vnútri lístok z trhacieho bloku, písaný guľôčkovým perom, písmo trochu roztrasené:
„Dlhujete mi 80 eur. Nie preto, že by ste si to objednali. Ale preto, lebo som vyliezol na stĺp. Rado.“
Elena stála v prievane na chodbe, v jednej ruke obálka, v druhej lístok. Z diaľky bolo počuť, ako na zastávke cinká trolejbus. Dymko sa jej obtrel o nohu.
O dva dni mu odniesla peniaze. Našla si adresu cez internet — Háčik a Labka, Košice. Cesta jej trvala vyše hodiny, a keď zaparkovala pred domom, zistila, že Rado stojí pred bránou a prekladá rebrík z dielne do kufra felície.
Podala mu obálku.
„Beriem,“ povedal.
Roztrhol ju, vybral z nej dve päťdesiatky, jednu si strčil do vrecka. Druhú podržal v prstoch, chvíľu sa na ňu díval, potom ju vložil naspäť do obálky a obálku podal Elene.
„Nechajte si to na veterinára,“ povedal. „Kocúrovi kúpte granule.“
Elena hľadela na obálku vo svojej ruke. Potom povedala: „Marta vám dala osemdesiat. Aj slivovicu.“
„Slivovicu som vrátil. A peniaze som nechcel. Povedal som jej, že nech to nechá tak. Neviem, či to urobila.“
Elena sklopila hlavu. Stála tam, v ruke obálka s päťdesiatkou, a cítila, ako jej do tváre stúpa červeň, horúca, nepríjemná, ako keď človek otvorí rúru. Chcela mu povedať o tej klapke v hrudi, o tom, že niekedy urobí človek niečo a nerozumie tomu, ale slová sa jej v hrdle spájali do chumáča a nechceli ísť von.
Namiesto toho načrela do kabelky, vytiahla päťdesiatku a vtlačila mu ju do dlane.
„Celú sumu,“ povedala. „Aj tak si vyliezol. To sa nedá nezaplatiť.“
Rado sa pozrel na svoju dlaň, potom na ňu. Prikývol. Bez úsmevu, bez poďakovania — len krátko, raz.
„Tak dovidenia, pani Elena. A Drte… Dymka už von samého nepúšťajte. Nabudúce nemusí mať toľké šťastie.“
Otočil sa, nastúpil do auta. Elena stála pred bránou, kým felícia nezašla za roh. Potom si sadla do auta, položila čelo na volant a sedela tak, kým sa sklo nezarosilo zvnútra. Keď konečne naštartovala, bolo šesť hodín večer a na strechách košických panelákov sa pomaly zapaľovali prvé svetlá.
Doma Dymko ležal na kresle, na svojom mieste, s chvostom omotaným okolo labiek. Zdvihol hlavu, pozrel na ňu jedným žltým okom, a potom sa zase skrútil do klbka, ako by sa nič nestalo. Elena si k nemu kľakla, pohladila ho po chrbte a povedala mu potichu, že je späť.
V chodbe, na botníku, nechala tú obálku s poznámkou. Leží tam doteraz, pod kľúčmi od pivnice, roh sa jej ohýba. Občas do nej Elena strčí prst. Len tak. Aby si pripomenula, koľko stál ten deň.
Konkrétne: stošesťdesiat eur, jednu fľašu domácej slivovice a kus studeného mlčania, ktoré sa len tak ľahko nedá rozohnať.
