Lea Kováčová položila telefón na pracovnú dosku, displejom nadol, akoby chcela zabrániť tomu, aby znova začal zvoniť. V kuchyni ich bytu na Švermovej ulici v Košiciach bolo pätnásť minút do siedmej. Radiátor ticho klopkal, ten drobný zvuk, ktorý počúvala každý večer už tri roky a nikdy ho nedala opraviť.
— Takže deti z tvojho prvého manželstva idú do Chorvátska s mamou a jej novým manželom, a Šimon pôjde k tvojej matke do Rožňavy okopávať paradajky, lebo „prežívaš zložité obdobie"?
Povedala to úplne bezvýrazným hlasom. Príliš bezvýrazným na to, čo v sebe naozaj nieslo.
Marek odložil vidličku vedľa taniera s cuketovým nákypom, ktorý pripravila v ten večer bez väčšieho nadšenia. Chvíľu mlčal. Vonku na dvore niekto zavolal na psa a z bytu poschodie nad nimi bolo počuť úvodnú znelku večerných správ.
— Lea, veď vieš, že to nie je také jednoduché.
— Samozrejme. U teba nie je nikdy nič jednoduché.
— Nemyslel som to tak.
— Tak mi povedz, ako si to myslel. Naozaj.
Odsunul si tanier trochu bokom.
— Natália a Adam čakajú na tento výlet od Vianoc. Sľúbil som im to.
— Natália a Adam. Tvoje deti. Z prvého manželstva.
Na každom slove položila zvláštny dôraz, akoby ich rozsekávala jedno po druhom.
— Lea, prosím ťa.
— Len konštatujem fakty, Marek.
Vstala, otvorila okno nad drezom, pustila dnu teplý júnový vzduch, ktorý voňal po kebabe z bufetu na rohu. Na parapete stál ešte stále ten napoly uschnutý kaktus, ktorý jej pred dvoma rokmi daroval Adam k narodeninám, ešte predtým, než sa medzi nimi všetko takto skomplikovalo.
— Keď sme sa spoznali, povedal si mi, že máš dve deti a že im vždy budeš dobrým otcom. Rešpektovala som to. Úprimne. Nikdy som sa nesnažila stavať medzi teba a tvoju minulosť.
— Viem.
— Ale nemyslela som si, že raz bude tvoja minulosť vždy dostávať to najlepšie, zatiaľ čo naša prítomnosť bude musieť čakať v predsieni.
Marek si prešiel dlaňou po tvári.
— To, čo hovoríš, je nespravodlivé.
— Nespravodlivé? Dobre. Tak sa bavme o nespravodlivosti.
Oprela sa o parapet, ruky prekrížené, a pozrela sa naňho naozaj — nie prvýkrát za ten večer, ale prvýkrát po dlhom čase bez toho, aby po dvoch sekundách odvrátila zrak.
— Šimon má sedem rokov. Minulý týždeň sa ťa spýtal, či konečne pôjdete na ten výlet do Vysokých Tatier, čo si mu sľúbil vlani. Pamätáš si, čo si mu odpovedal?
— Uvidíme po prázdninách.
— Presne tak. „Uvidíme." A pre Natáliu a Adama to nikdy nie je „uvidíme". To je rezervované, zaplatené, kufor je už vytiahnutý zo skrine.
Marek chvíľu mlčal. Klopkanie radiátora pokračovalo, absurdne pravidelné, akoby sa im vysmievalo.
— S Katkou je to zložité. Zorganizovala tento pobyt s novým manželom, chce, aby si deti sadli s ním, a ak odmietnem prispieť na náklady, stane sa z toho dôvod na spor pred súdom.
— A Šimon? On nemá súd, ktorý by ho hájil. Má len teba. A mňa.
— To sa nedá porovnávať.
— Nie, naozaj sa to nedá porovnávať. Lebo pre Natáliu a Adama vždy nájdeš riešenie. Pre Šimona vždy nájdeš výhovorku.
Nemala v úmysle to takto sformulovať. Slová vyšli samy, s takmer krutou presnosťou. Videla, ako sa niečo v Marekovom pohľade uzavrelo, ako okenica, ktorú niekto zaklapol.
— Naznačuješ, že milujem svojho syna menej?
— Nič nenaznačujem. Len opisujem to, čo vidím posledné tri roky. Odkedy sa Šimon narodil, zakaždým, keď treba vybrať medzi nimi a ním, vyhrávajú vždy oni. A zakaždým máš na to dobrý dôvod. Výborný dôvod, dokonca. Problém, Marek, je v tom, že ak sa nazbiera dosť výborných dôvodov, vyjde z toho celý život postavený na výhovorkách.
Vstal aj on, urobil dva kroky po malej kuchyni, zastavil sa pri chladničke, na ktorej pod magnetkou v tvare Bratislavského hradu visela ešte stále dvojica Šimonových kresieb: modrý panáčik držiaci za ruku iného, menšieho, s podpisom „ocko a ja" napísaným rozochvenými písmenami.
— Čo mám podľa teba urobiť, Lea? Zrušiť všetko? Povedať starším deťom, že nepôjdu, lebo ich nevlastný brat žiarli?
— Šimon nežiarli. Šimon má sedem rokov a počíta si dni na prstoch pred prázdninami tých druhých, pýtajúc sa, prečo on nikdy nemá čo počítať.
Znova nastalo ticho, tentoraz ťaživejšie. Lea cítila, ako sa jej sťahuje hrdlo, ale odmietla pred ním plakať. Nie dnes večer.
— Idem ho uložiť, povedala jednoducho.
Prešla chodbou, vošla do Šimonovej izby, kde nočná lampička v tvare líšky premietala na strop oranžové hviezdičky. Chlapček v pyžame s dinosaurami sedel po turecky na posteli a hrabal sa v školskej taške.
— Mami, hľadám svoju cestovnú tašku. Tú zelenkastú. Na more s ockom.
Lea si sadla na kraj postele, vytiahla tašku zo skrine — tú, ktorú takmer nikdy nepoužil — a položila mu ju na kolená.
— Uvidíme, srdiečko. Uvidíme.
Znenávidela tú vetu v okamihu, keď ju vyslovila.
***
Nasledujúce dni fungovala domácnosť úsporne: krátke vety, užitočné gestá, žiadne zbytočné navyše. Marek chodil skoro ráno do projekčnej kancelárie na Hlavnej, vracal sa neskoro, málokedy jedol pri stole. Lea pokračovala vo svojich dňoch v lekárni na Hlavnom námestí, kde vydávala recepty s úsmevom zákazníkom, ktorí netušili vôbec nič.
V piatok jej zavolala Katka — Marekova prvá žena — ktorú sa nikdy poriadne nenaučila nenávidieť, napriek všetkému.
— Lea? Prepáč, že volám priamo tebe, ale Marek to nedvíha. Treba do večera potvrdiť letenky do Chorvátska, inak prídeme o miesta za túto cenu. Je to tisíc dvesto eur za oboch, jeho podiel.
Lea zložila bez toho, aby vlastne odpovedala, zostala stáť v predsieni s telefónom v ruke. Tisíc dvesto eur. Skoro proti svojej vôli si to prepočítala: letný tábor pre Šimona vo Vysokých Tatrách, ten, ktorého leták videla ležať na Marekovom stole už týždne, stál tristo eur na týždeň, so všetkým zahrnutým.
Ten večer, keď sa Marek vrátil, čakala naňho s otvoreným šanónom na obývačkovom stole: ich spoločné bankové výpisy, vytlačené, a vedľa nich tri rôznofarebné zvýrazňovače.
— Sadni si, povedala. Myslím, že teraz naozaj musíme hovoriť o spravodlivosti, s číslami.
Sadol si, nedôverčivo. Podala mu list papiera.
— Za tri roky si popri oficiálnom výživnom zaplatil, mimo iné, tritisícšesťsto eur pre Natáliu a Adama. Výlety, značkové oblečenie, letný tenisový kurz, Adamov telefón minulé Vianoce. Pre Šimona? Dvestoosemdesiat eur. Minuloročný tábor, ktorý sme platili spolu.
— Lea, to nie je…
— Nechaj ma dohovoriť. Nevyčítam ti, že miluješ svoje staršie deti. Vyčítam ti, že si myslíš, že im môžeš donekonečna dávať všetko, s vierou, že Šimon má ešte čas, že to pochopí neskôr, že je malý, že to nevadí. Ale on rastie s tým rozdielom pred očami, každé leto.
Marek sa dlho pozeral na čísla. Zjavne nikdy predtým tento súčet neurobil.
— Neuvedomoval som si, že je to v takom rozsahu.
— Presne to je ten problém. Nikdy si to nevidel, lebo si to nikdy nemusel vidieť. Ja to vidím každý deň, v očiach nášho syna.
Dlho mlčal, potom povedal, takmer šeptom:
— Čo chceš, aby som teraz urobil?
— Nechcem ti diktovať, čo máš robiť s Natáliou a Adamom. Sú tvoje deti, majú právo na svoj výlet. Ale chcem, aby si prestal Šimonovi vnucovať pocit, že je najmladší v rodine, ktorého odložia k babke, keď vážny rozpočet ide inam.
***
Nasledujúce sobotné ráno Marek nešiel do práce. Zostal doma, zavolal Katke, aby potvrdil svoj podiel na letenkách — v tomto neustúpil a Lea to od neho ani nežiadala. Ale okolo obeda zašiel do cestovnej kancelárie na Mlynskej ulici so Šimonom, chlapcovu ruku pevne zovretú vo svojej, a o hodinu vyšiel von s rezerváciou na desať dní vo Vysokých Tatrách, ten istý tábor z letáku, plus dva dni navyše s plnou penziou len s ním, len oni dvaja, v penzióne pri jazere.
Večer našla Lea na kuchynskom stole šanón — skutočný šanón, s modrými kartónovými doskami — v ktorom Marek zhromaždil potvrdenie rezervácie, doklad o prevode a ručne písaný list: tabuľku, ktorú si sám prepísal, stĺpec Natália-Adam, stĺpec Šimon, so záväzkom, napísaným čierne na bielom, každý rok vyrovnávať sumy vynaložené na každé z jeho troch detí, kontrolovať to spoločne každý január.
Zatvorila šanón, uložila ho do zásuvky príborníka, vedľa poistných papierov a rodného listu.
Na druhý deň v Šimonovej izbe konečne vytiahla zo skrine zelenkastú tašku, definitívne. Položila ju otvorenú na posteľ. Chlapček prišiel behom, v pyžame, a zastavil sa pred taškou.
— To je naozaj, tentoraz?
— To je naozaj.
Vyliezol na posteľ a začal doň v úplnom neporiadku hádzať svojho plyšáka, tri tričká a šľapky, ani neskontroloval veľkosť. Lea ho nechala robiť si po svojom. Otvoreným oknom stúpal teplý večerný vzduch mesta a kdesi v diaľke škrípavo brzdila električka na Štúrovej.
