Ráno voňala hala mokrým kobercom a starou krajčou. Tomáš Barta si dvakrát prešiel dlaňami po stehnách, kým si natrel kriedu na prsty — nie zo zvyku, ale preto, že mu inak štangľa vyklzávala z ruky. Kolená sa mu triasli, hoci ešte ani nevstal z lavičky. Na stene visel vybledený transparent z nejakého florbalového turnaja spred piatich rokov, písmená polámané vlhkosťou. O dvadsať minút mal ísť na pomost.
„Nedýchaj hore hruďou, dýchaj do brucha," povedal Radovan Šimek a položil mu dlaň medzi lopatky, akoby chcel telo prinútiť, aby si to zapamätalo aj bez slov. „A nepozeraj na tabuľu s číslami. Pozeraj na činku."
„Viem," odpovedal Tomáš, hoci to nevedel, alebo aspoň nie tak, aby si tým bol istý.
Pred šiestimi rokmi stál naposledy na súťažnom pomoste. Odvtedy prišli dvanásťhodinové zmeny u záchranárov, niekedy dvadsaťštyri, telo naučené fungovať bez poriadneho spánku — nie preto, že by to chcel, ale preto, že inak to nešlo. Minulý mesiac o tretej ráno stál nad mužom po infarkte na Rusovskej ceste, ruky mu automaticky pripravovali defibrilátor, kým hlava ešte spracovávala, že muž mal na sebe rovnaké tepláky ako jeho otec. Také zmeny človeka opotrebujú inak než ťažká činka. Tá aspoň povie dopredu, koľko to bude bolieť.
Potom prišlo leto, keď sa rozvrh zrazu zmenil. Nová vedúca zmien, Katarína Vlčeková, si ho zavolala k sebe do kancelárie a hodila pred neho papier s novým harmonogramom.
„Dva dni voľna po sebe, pravidelne. Nie raz za mesiac ako lotéria," povedala a poklepala perom po tabuľke. „Vydrž mi to, Barta. Ak sa mi rozsypete, rozsype sa mi celá zmena."
Spal deväť hodín a stále mu to prišlo málo. Varil si sám — ovsené vločky s tvarohom, kura s ryžou, veci, na ktoré predtým nebol čas ani chuť. A potom si všimol niečo, čo ho prekvapilo: telo si oddýchlo, ale hlava nie. Hľadala si robotu, akoby si zvykla na neustály tlak a bez neho sa cítila prázdna. Bolo hlúpe to priznať, ale tá prázdnota bola horšia ako únava.
Vyplnil ju posilňovňou na Kopčianskej, kam chodil ešte na strednej. Tam ho predstavili Radovanovi — vysokému chlapovi s hlasom ako z rozhlasu, ktorý pri činke nikdy nekričal, len povedal jednu vetu a človek to pochopil. Cez neho sa Tomáš dostal k Slovenskej asociácii silového trojboja a spoznal chlapov, čo pretekali práve v tejto federácii.
„Ak ti osud dal priestor, kde môžeš spať a jesť normálne," povedal mu Radovan pri prvom spoločnom tréningu, „ber si z toho, čo môžeš uniesť. Nikto ti nesľúbil, že to bude trvať dlho."
Mali jeden ťažký tréning týždenne, zvyšok technika a regenerácia. Tomáš si postavil cieľ: splniť kvalifikáciu na majstrovský titul v SAST. Za mesiac stihol dva turnaje — jeden v telocvični v Trnave, druhý v hale pri Nitre, kde vonku pršalo tri týždne v kuse a krieda na rukách sa lepila viac než obvykle. Na oboch splnil normatívy, jednu vyššiu kvalifikáciu a štyri nižšie.
A teraz stál tu, v bratislavskej hale, kde inak hrávali florbal, s treťou súťažou za mesiac a pol v kolenách, ktoré to už cítili.
„Barta, na pomost!" zavolal rozhodca.
Prešiel tých pár krokov po gumenom povrchu, cítil ako sa mu koleno mierne podlomilo pri druhom kroku, no vydržalo. Postavil sa k činke. Dvesto sedemdesiat kilogramov, drep — posledný pokus, ktorý potreboval na vyššiu normu. Chytil sa stredu, podsunul plecia pod os, nadýchol sa do brucha presne tak, ako mu povedal Radovan.
Zdvihol činku z podpier. Ticho v sále bolo hustejšie než vlhkosť z vonku, počul len vlastný dych a škrípanie kotúčov o os. Krok dozadu, dva. Nohy na šírku pliec. Signál rozhodcu — krátke pípnutie a slovo „drep".
Klesal. V polovici cesty nadol mu koleno na chvíľu zaváhalo, akoby sa chcelo vzdať, no on tlačil ďalej, kým bedrá neklesli pod úroveň kolien. Dole, na dne, na zlomok sekundy nič necítil — ani váhu, ani strach, len ticho vlastného tela, ktoré čakalo na povel.
Tlačil hore. Stehná horeli, chrbát sa napínal ako lano, no činka sa hýbala, pomaly, no hýbala sa. Kolená sa napriamili. Bedrá dopredu. Stál.
Druhé pípnutie. „Rack."
Vrátil činku na podpery a ruky sa mu triasli, keď z nej pustil prsty. Otočil sa k trom rozhodcom. Jeden biely svetlo, druhý biele, tretie — na chvíľu váhanie, potom tiež biele. Tri biele svetlá.
Radovan bol pri ňom skôr, než stihol zísť z pomostu, chytil ho oboma rukami za plecia a potriasol ním, akoby chcel skontrolovať, či je celý.
„Máš to," povedal len toľko. „Máš normu."
Tomáš si sadol na lavičku, kolená sa mu ešte chveli, no už nie od strachu. Utrel si dlane do handry, kriedový prach sa rozsypal po podlahe vedľa vybledeného florbalového transparentu. Vytiahol telefón a napísal Kataríne jednu vetu: „Splnené. Vraciam sa v pondelok na zmenu ako obvykle."
Odpoveď prišla o pár sekúnd: „Dobre. A teraz choď na pivo, Barta, zaslúžiš si to."
Zasmial sa nahlas, prvýkrát za celý deň, a vedľa neho si Radovan začal baliť opasok a magnézium do tašky, akoby sa nič mimoriadne nestalo — len ďalší tréningový deň, ktorý sa skončil dobre.
