Volám sa Renáta Kollárová, mám päťdesiaťtri rokov a už jedenásť rokov robím vrátničku na poliklinike na Furdekovej v Petržalke. Sedím pri okienku, viem, kto ide na kardiológiu a kto na krvný odber, a za tie roky som sa naučila jednu vec: ľudia po šesťdesiatke sa nedajú len tak preveziť.
To ráno prišla pani Vlastimila Barošová ako vždy o pol ôsmej, ešte pred otváracou dobou, so šatôčkou uviazanou pod bradou a igelitkou z Kauflandu, v ktorej mala papuče a fľašu s vodou z vlastnej studne. Sadla si na lavičku pri okne, kde je vždy prievan, a čakala. Nesťažovala sa. Len sedela, rovná ako sviečka, a pozerala na hodiny nad recepciou, ktoré idú o štyri minúty dopredu už odvtedy, čo som tam nastúpila.
O deviatej prišiel jej syn Marek. Videla som ho už párkrát predtým — vysoký, v koženej bunde aj v auguste, s telefónom prilepeným k uchu. Sadol si vedľa nej a začal hovoriť potichu, ale ja mám za tie roky sluch vycvičený presne na tento typ potichu. Hovoril o dome v Rusovciach, o tom, že "mama, veď ty to tam ani nevyužívaš", že by bolo lepšie, keby prepísala záhradu a chatku na neho, "kým si to všetko ešte pamätáš a vieš, čo podpisuješ" — akoby to bola láskavosť.
Pani Barošová mlčala. Ruky mala položené na igelitke, prstami prehmatávala okraj vrecka, ako keď si človek overuje, či ešte má pri sebe kľúče. Potom povedala len: "Marek, ja si pamätám všetko. Aj to, kto mi minulý rok vzal pôžičku na meno a nesplácal ju."
Syn stíchol. Ja som sa tvárila, že triedim kartotéku, ale počula som každé slovo.
O týždeň neskôr som ju videla znova, tentoraz s inou taškou — koženou, staršou, akú nosia ženy, čo v nej majú dôležité papiere a nie nákup. Sadla si oproti mne k okienku, nie na vyšetrenie, len tak, a spýtala sa, či by som jej mohla podržať tašku, kým si na chvíľu odskočí na toaletu. Bežná vec, ľudia to robia. Podržala som. Bola ťažšia, ako vyzerala.
Keď sa vrátila, otvorila ju predo mnou — možno preto, že potrebovala niekomu ukázať, čo urobila, a ja som bola tá, čo bola práve po ruke. Vnútri bola zložka s papiermi z notárskeho úradu na Kopčianskej. Dohoda o zrušení plnej moci, ktorú pred dvoma rokmi dala Marekovi na správu bankového účtu, keď mala operáciu bedrového kĺbu a nechcela, aby chodil s ňou k lekárom. Druhý papier bol výpis z listu vlastníctva — záhrada aj chatka v Rusovciach boli stále na jej meno, čisté, bez akéhokoľvek predbežného súhlasu, ktorý sa jej syn tak snažil vypýtať.
"Nedala som mu nič," povedala mi, akoby som sa jej pýtala. "Len som mu povedala, že mu to dám, kým bude počúvať, ako mi to hovorí. A on to počúval tri mesiace." Zasmiala sa, krátko, cez nos, a zabalila zložku späť do handričky, ktorú mala vo vrecku od nejakej starej blúzky — vraj aby sa papiere nepokrčili.
O mesiac neskôr som mala nočnú a videla som Mareka na parkovisku pred poliklinikou, ako stojí pri svojom aute a telefonuje. Nezastal som sa, aby som počúvala, ale okno vrátnice je otvorené a hlas mu preskakoval. "Mama, ja len potrebujem podpis, do konca týždňa mi banka zamrzne účet, ak nedokážem, že mám k niečomu záložné právo—" a potom ticho, dlhé, akoby na druhej strane niekto jednoducho položil telefón na stôl a odišiel od neho preč, nechal ho tam pípať.
Pani Barošová prišla na kontrolu ešte raz, koncom septembra, keď už v Petržalke fúkal ten studený vietor od Dunaja, čo sa vždy dostane pod kabát bez ohľadu na to, koľko vrstiev máš na sebe. Sedela pri mne pri okienku a čakala na výsledky. Spýtala som sa, len tak, ako sa to so synom skončilo.
"Nijako sa to neskončilo," povedala. "Ja som len prestala platiť za niečo, za čo som platiť nemusela." Vytiahla z tej istej handričky kartičku — potvrdenie, že záhradu spolu s chatkou darovala vnučke, Marekovej dcére Simonke, ktorá práve začala študovať záhradníctvo v Nitre a o pozemok sa naozaj stará, chodí tam každý víkend okopávať paradajky. Prepis bol hotový, podpísaný, overený, so všetkými pečiatkami, aké na taký papier patria.
Marek sa o tom vraj dozvedel, keď mu susedka z Rusoviec spomenula, že videla Simonku, ako si na chatke mení zámok. Prišiel tam v sobotu, zaklopal, dcéra mu cez zatvorené dvere povedala, že kľúč od teraz má ona a stará mama, a že ak chce na kávu, má zavolať vopred.
Odvtedy som pani Barošovú videla ešte párkrát, vždy s tou istou igelitkou z Kauflandu, vždy o pol ôsmej. Raz mi priniesla paradajky zo záhrady, tri kusy, zabalené v novinách. Povedala, že sú od Simonky, prvá tohtoročná úroda. Položila ich na okienko, kývla mi hlavou a odišla si sadnúť na lavičku pri prievane, kde vždy sedávala — rovná, s rukami na kolenách, a čakala, kým ju zavolajú.
