Otázka pre tetu Emíliu
Bolo to na terase reštaurácie U Zvonu v Trenčíne, deň po tom, čo sme pochovali strýka Rudolfa. Sedeli sme pri stole s vystydnutým gulášom a rozliatym vínom, keď som sa naklonil k tete Emílii a spýtal sa jej niečo, čo som si roky netrúfal vysloviť nahlas:
— Teta, ako sa cítite, keď už ste… staršia?
Vedel som, že to znie neohrabane, možno drzo. Jej tvár sa na zlomok sekundy stiahla, akoby som jej postrčil lakťom pohár. Začal som koktať ospravedlnenia, no ona len položila lyžicu vedľa taniera a povedala, že to je celkom dobrá otázka a že si ju sama nikdy takto nepoložila.
Musím sa priznať, prečo som sa vôbec opýtal. Mám štyridsaťjeden rokov, predávam poľnohospodárske stroje pre firmu z Nitry, a posledný rok sledujem, ako mi na spánkoch pribúda šediny viac, než by som chcel. Manželka Zuzana mi ráno pred zrkadlom hovorí, nech si už konečne kúpim inú žiarovku do kúpeľne, lebo za to svetlo nemôžu moje roky. Ja jej na to nič nepoviem, len si vlasy prihladím dozadu. A teta Emília, ktorá má sedemdesiattri, mi vždy pripadala ako niekto, kto to má vyriešené — kto sa nebojí ničoho, ani smrti, ani vrások.
Čakal som recept. Namiesto neho prišlo ticho, počas ktorého si teta zohrievala dlane o pohár s čajom, a potom veta, po ktorej som prestal jesť.
— Vieš, prečo som stiahla tvár? — spýtala sa. — Lebo si mi pripomenul, že Rudo sa ma to nikdy nespýtal. Tridsaťsedem rokov manželstva a nikdy ho nezaujímalo, ako sa cítim vo vlastnej koži.
Nevedel som, čo na to povedať. Chcel som sa ospravedlniť po tretíkrát, ale ona zdvihla ruku, aby som mlčal, a otočila sa smerom k oknu reštaurácie, akoby tam ešte videla strýka za stolom.
— Nehnevám sa na teba. Hnevám sa, že som na to čakala tak dlho.
Potom vzala vidličku, nabrala si posledný kúsok mäsa z guláša, žuvala pomaly a povedala mi vec, ktorá mi ostala v hlave dodnes: že ráno vo svojej kúpeľni na Sihoti sa občas pozrie do zrkadla a na chvíľu sa čuduje tej žene, čo sa na ňu díva späť. Ale že sa pri tom nezdržiava. Že by nevymenila svoj dnešný život za pár šedivých vlasov menej.
Sedel som tam s pivom, ktoré mi medzitým stratilo penu, a premýšľal som, ako to, že ona to má vyriešené a ja nie. Ja, o tridsaťdva rokov mladší, sa bojím, že ma Zuzana prestane vnímať ako muža, keď mi vypadnú posledné vlasy.
— Skús hádať, čo som urobila včera večer, keď ste všetci odišli, — povedala zrazu s úsmevom, ktorý sa mi nezdal na miesto po pohrebe.
Pokrčil som plecami.
— Pustila som si Karla Gotta na plný pult a tancovala som sama v obývačke. V nočnej košeli, bosá, s pohárom vína v ruke. A keď som si spomenula, ako sme s Rudom tancovali na svadbe jeho sestry, rozplakala som sa tak, že som si musela sadnúť na zem.
Zamrmlal som niečo o tom, že to musí byť ťažké, a ona pokrútila hlavou.
— Nie, to je presne to, čo mi nikto nedovolí povedať nahlas. Že aj plač môže byť dobrý večer.
Vtedy som si spomenul na niečo, čo som nikdy nepovedal nahlas — ani Zuzane, ani nikomu. Keď mi bolo dvadsaťšesť, umrel mi najlepší kamarát Tomáš pri autonehode na ceste medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom. Mal iba dvadsaťsedem. V aute mal odloženú kazetu, ktorú mi ešte v ten deň chcel požičať — nikdy som ju nedostal, ostala niekde v šrote toho auta. Odvtedy nosím v sebe tichý strach, že aj mne sa nedostane času na to, aby som zostarol.
Teta sa naklonila cez stôl a chytila ma za zápästie, pevnejšie, než som čakal od jej útlej ruky.
— To bol Tomáš, čo? Ten chlapec od Kubíkovcov?
Prikývol som, prekvapený, že si to meno vôbec pamätá po pätnástich rokoch.
— Rudo mi o ňom rozprával. Hovoril, že si sa po tom skoro rok nesmial. — Pustila moje zápästie a začala si prstom obkresľovať okraj poháru. — A teraz sa bojíš, že ak zostarneš, znamená to, že si mal viac šťastia než on. A to sa ti akosi nezdá spravodlivé.
Neodpovedal som, lebo mala pravdu a nechcel som to počuť nahlas.
— Povedz mi, — pokračovala, — koho dnes zaujíma, či číta knihu do neskorej noci, lúšti krížovky alebo pozerá starý seriál do tretej ráno a potom spí do obeda? Nikoho. A práve preto to robím.
O tri týždne neskôr som prišiel k tete Emílii na Sihoť s krabicou fotografií, ktoré som našiel po strýkovi Rudolfovi v garáži. Sedeli sme pri jej kuchynskom stole, ona nalievala čaj z bylinkovej záhradky na balkóne, a ja som si dovolil povedať nahlas, že sa bojím starnúť sám, že sa bojím, že ma Zuzana jedného dňa prestane vidieť ako muža a bude vidieť len chlapa so šedinami a bruchom.
Neutešovala ma slovami. Zobrala hrnček, postavila ho príliš rýchlo na stôl, čaj vyšplechol na obrus a ona to nechala tak, ani sa nenaklonila poutierať to. Otvorila zásuvku vo vitríne a vytiahla starý zápisník s receptami po svojej matke — mojej prababičke. Stránky mal ohnuté, na obálke fľak od masla, ktorý tam bol už asi štyridsať rokov.
— Toto si zober, — povedala. — Nie preto, že ti pomôže piecť. Preto, že je to jediná vec, ktorú má zmysel brať so sebou cez roky: niečo, čo dávaš ďalej.
Zápisník som si odniesol domov. Tú istú noc som podľa neho so Zuzanou skúšal upiecť makový koláč. Cesto nám prischlo na dno formy, mak sa nerovnomerne rozliezol po celom koláči a stred zostal takmer surový. Zuzana sa naklonila nad tou spálenou katastrofou, odlomila si kúsok z okraja, ochutnala a povedala, že chutí presne tak, ako vyzerá — hrozne. A ja som sa smial tak, že som musel sadnúť na kuchynskú stoličku, prvý raz po dlhých mesiacoch bez toho, aby som pritom myslel na to, koľko mi ešte ostáva.
