Keď Michal zastal Katarínu pri východe z ateliéru, slnko ešte pieklo dlažbu na Hlavnej. Ona si v duchu premietala večer – studené prosecco na balkóne a ticho. Namiesto toho dostala manžela s výrazom, aký má človek, keď podpisuje nepríjemnú zmluvu.
„Zajtra dávaš výpoveď,“ oznámil jej bez pozdravu. „Nasťahuješ sa k mojim do Šiah. Treba sa o nich postarať. Vyriešené.“
Katarína si preložila tašku z pleca na plece. Vyriešené. Ako položka v kalendári. Ako kolónka na daňovom priznaní.
„A mňa si sa nepýtal náhodou?“ zdvihla obočie.
„Čo ťa mám pýtať? Si manželka. Toto je rodinná vec. Tu sa nepýta, tu sa koná.“ Michal mávol rukou, akoby odháňal muchu.
„Rodinná vec,“ zopakovala pomaly. „Čiže moja rodina je odteraz cestovný poriadok a igelitka. Chápem to správne?“
„Nefilozofuj,“ odsekol. „Vždy zo všetkého robíš drámu. Normálne som ti povedal. Pôjdeš a hotovo. Ja sa s tým babrať nebudem, mám toho dosť.“ Už pri tom pozeral do mobilu, palcom skroloval maily.
Katarína si povzdychla. Vnútri jej bublal hnev, ale navonok si držala pokojný, takmer sladký tón. Drahé emócie sa nevyplácajú na ulici.
„Dobre, Mišo. Doma si sadneme a preberieme to. Dáš si kávu, rozpoviem ti to celé, čo a ako.“
„Nemám kedy sedieť pri káve,“ odvrkol. „Povedal som ti hlavné. Večer prídem neskoro.“
„A adresu? Nikdy som u vašich nebola.“
„Potom, potom.“ Už sa otáčal, rýchlym krokom mieril k autu, akoby práve vyhral debatu.
Pozerala za ním. Nie hnev – údiv. Ako človek, s ktorým prespala toľko nocí, mohol rozhodnúť, že jej vlastný život je len príručná batožina.
Na trhu pri Dominikánskom kostole stretla Lucku. Sedeli spolu v štúdiu chrbát k sebe celé roky, vedeli o sebe aj to, akú majú periódu. Lucka práve vyberala cherry paradajky a tvárila sa, že ju ide poraziť.
„Katka, zachráň ma, padnem tu medzi tie priesady,“ spustila. „Doma sa mi vzbúrila umývačka, malý doniesol zo škôlky ovčie kiahne a môj drahý manžel sa čuduje, že sa večera nevarí sama. Ja som jak fretka v mixéri.“
„To prežiješ,“ usmiala sa Katarína. „Ja mám tiež novinky. Čerstvé. Pred pol hodinou. Zastavil ma pri práci a prikázal mi dať výpoveď. Mám sa nasťahovať k jeho rodičom do Šiah a robiť im opatrovateľku. Nie ošetrovateľku za plat, samozrejme. Dobrovoľne. Lebo som manželka a toto je rodinná vec.“
Lucka spustila ruku s košíkom tak prudko, že sa za ňou obzrel predavač.
„Počkaj. Prikázal? Akože rozkazom?“
„Presne. ‚Pôjdeš a hotovo.‘ Ani sa nespýtal, ani nediskutoval. Len ma postavil pred hotovú vec.“
„A tvoja švagriná? Ona nemôže? Veď je to ich dcéra!“ vyhŕkla Lucka.
„Iveta? Tá má predsa deti. A prácu na smeny. A manžela. A psa.“ Katarína si vybralá z prepravky citrón, ovoňala ho.
„No a? Ty nemáš prácu? Ty nemáš život? Katka, veď to je úplná blbosť! On ti zavesí na krk svoju vlastnú matku a tvárí sa, že to je samozrejmosť. Ako to, že za mnou nepríde a nepovie mi, nech idem robiť komusi gauč do kuchyne? Lebo by som ho poslala tam, kde slnko nesvieti, presne tam. Ty musíš ísť?“
„Nemusím,“ Katarína žmurkla. „Odkedy ma poznáš, vyzerám ti ako kôš na bielizeň, čo ho prekladajú z kúta do kúta?“
„Nevyzeráš. Čiže nepôjdeš.“
„Pôjdem tak akurát na kávu. A vrátim sa späť do ateliéru, kde ma čaká rozrobený projekt za päť cifier a klient, čo zajtra volá. To sú moje skutočné starosti, Lucka. To, čo rieši môj manžel, je len taký… letný vánok. Nepríjemný, ale fúka smerom odo mňa preč, nie ku mne.“
Doma ju čakal hlasový odkaz od švagrinej.
„Katkuš, ahoj, zlatá moja! Miško mi všetko vyrozprával! Ty si také zlato, ani nevieš, ako sa mi uľavilo! Ja som si vydýchla, vieš, mám toho toľko, že neviem, čo skôr chytiť do rúk. Ty si fakt poklad. Zajtra teda ideš, že? Rodičia sa veľmi tešia, mamka už vraj perie obliečky v hosťovskej izbe. Si strašne zodpovedná, vieš? Ja sa ti ani nečudujem, že ťa Miško tak ľúbi. Hlavne si zober teplé papuče, ráno je tam zima od podlahy. Pusinkujem!“
Katarína dopila vodu, utrela si pery a vyťukala Ivetino číslo. Ani nie po troch zazvoneniach to zdvihla.
„Katkuš? Ty si ešte doma? Ja som ti chcela ešte zavolať, čo potrebuješ na cestu…“
„Iveta, prepáč, že ťa preruším. Len také krátke nedorozumenie. Ja zajtra nikam nejdem. Ani pozajtra. Ani o týždeň.“
V slúchadle nastalo ticho. Také hutné, že by sa dalo krájať.
„Počkaj, ako nejdeš? Mišo povedal, že je všetko dohodnuté. Veď to bolo jasné, ty pôjdeš, ty nemáš deti, takže…“
„Takže som voľná kapacita. Chápem. A ty máš deti, takže ty nie.“
„No veď to hovorím! To je predsa logické, nie? Ty to zvládneš, ty si taká samostatná. Ja by som to nezvládla, ja mám doma chaos, robota, všetko. Kto iný by mal ísť, ak nie ty?“
„Možno ty, Iveta. Si ich dcéra. Alebo tvoj brat, Mišo. Je to ich syn. Ja som len nevesta. Vieš čo, ja ti to poviem pekne, po lopate. Ja sa nehodlám vzdať celej svojej kariéry a presťahovať sa do Šiah len preto, že ty nevieš vyriešiť vlastnú logistiku. Zavolaj si sociálnu službu, opatrovateľku, domov dôchodcov, hocičo. Ja som architektka, nie charita zadarmo.“
„Ale veď tam budeš bývať zadarmo!“ vyhŕkla Iveta. „Ušetríš na nájme! My ti budeme posielať na stravu. Ja som chcela posielať pravidelne. Dohodli sme sa. Mišo povedal, že to berieš.“
„A koľko presne?“ spýtala sa Katarína sladkým hlasom.
„No… dohodli sme sa na päťdesiat eur mesačne. To je slušné, nie? Veď tam minieš tak na chleba a mlieko, tam nie sú žiadne veľké obchody. Päťdesiat eur človeku stačí tak akurát.“
Katarína sa rozosmiala.
„Iveta. Päťdesiat eur. Za dvadsaťštyrihodinovú dennú starostlivosť o dvoch starých ľudí. Bez voľna. Bez dovolenky. Bez ochrany zdravia. Lebo ty máš deti. A ja nemám. Myslíš si, že som hlúpa?“
„Ja som to tak nemyslela!“ začala sa Iveta brániť, ale hlas jej už trochu skackal. „Nekrič na mňa. Ja len že si rodina a mala by si niečo spraviť. My sme ťa vždy brali ako svoju.“
„Aha. Takže preto som svoja. Kým treba niečo spraviť. Keď treba pomôcť tebe, som rodina. Keď treba rešpektovať moje rozhodnutie, som cudzia. Zvláštna matematika. Maj sa, Iveta. Pozdravujem rodičov. Na diaľku. A odkazujem im, nech si zavolajú opatrovateľskú agentúru. Ja nie som ich dcéra. Ani ich slúžka. Som architektka a mám vlastné účty, vlastné deadliny a vlastnú hlavu, ktorou rozmýšľam. Ahoj.“
Zložila.
O desiatej večer sa vrátil Michal. Vošiel do bytu a rovno si sadol do obývačky, ani len nepozdravil, stiahol si topánky a pustil telku. Katarína stála vo dverách spálne a pozerala, ako si nalieva colu. Ako keby sa dnes nič nestalo.
„Mišo. Musíme si sadnúť a vyjasniť si jednu vec. Ja do tých Šiah nejdem. Bodka. Koniec debaty. Toto si musíme vydiskutovať teraz, kým je ešte normálna hodina.“
On si odpil, zahľadel sa na ňu spod obočia. A potom prudko vstal, odložil pohár a prešiel okolo nej do spálne. Nasledovala ho. Vytiahol zo skrine veľký lodný kufor a otvoril ho na posteli. Začal doň hádzať jej svetre, rifle, tričká. Systematicky, bez slova.
„Čo to robíš?“ vyhŕkla.
„Pomáham ti. Si rozhodená, tak ťa balím. Ja som predsa chápavý manžel. Vieš, aké máš šťastie, čo? Pekne ti tu skladám veci. Zajtra ráno ťa odveziem na stanicu. Už som kúpil lístok. Lôžkový vozeň.“
„Ty si sa zbláznil,“ povedala potichu. „Prepáč, ale ty si sa úplne zbláznil. Ja som ti povedala, že nejdem. Ani dnes, ani zajtra, ani o mesiac. Nechápem, čo na tom ešte potrebuješ počuť. Môžeš mi to zopakovať ešte raz a ja ti odpoviem rovnako: nie. N-E.“
Vtom zazvonil zvonček. Prišiel Maťo, Michalov kamarát z detstva, so slovami, že mu len vracia vŕtačku. Vošiel dnu a zostal stáť v priechode do spálne, s tým kufrom v pozadí a nervóznym tichom medzi nimi.
„Kto odchádza? Vy idete na dovolenku?“ spýtal sa nechápavo.
„Katarína sa sťahuje k mojim. Do Šiah. Bude sa o nich starať. Už je rozhodnuté,“ povedal Michal a skrížil ruky, akoby tým bola vec uzavretá navždy.
„To vážne? A ty čo na to?“ obrátil sa Maťo k nej.
„Ja som proti. Od začiatku. Ani som nepovedala áno, ani som nesúhlasila. Ani slovkom. Michal si to celé vymyslel, lebo potrebuje, aby sa o nich niekto postaral. Ale nie on. A nie jeho sestra Iveta. Ja. Lebo ja som tu od toho, aby som vyriešila cudzie problémy. Problémy ľudí, ktorí majú vlastné deti, čo sa na nich vykašľali. Takže ja som ten posledný vagón. Vieš čo, Maťo, ja už o tom nechcem počuť ani slovo.“
Maťo pomaly prikývol. Potom chytil Michala za lakeť.
„Poď na slovko. Toto nie je normálne. Dvaja.“
Vyšli do kuchyne. Katarína počula všetko.
„Mišo, čo to robíš? Veď ty si jej manžel. Ako jej môžeš nakázať, nech sa odsťahuje do iného mesta? Toto je jej život. Jej práca. Nevieš, čo pre ňu znamená ten ateliér? Ona tam robí päť rokov. Päť rokov budovala svoju pozíciu. Teraz jej povieš, nech to všetko zahodí?“
„No a? Ja ju živím dosť dobre. Tá jej práca je len koníček. Nie je to zásadná robota. Neživí celú rodinu ako ja. Nebude jej to chýbať, za pol roka si nájde niečo iné, keď sa vráti. Moji rodičia ju potrebujú. Ona nemá deti. Čo tu bude robiť? Opičie drámy? Má čas. Má zdravé nohy. Je to len na pol roka, možno rok. Kým sa nepostavia na nohy.“
„Tvoji rodičia. Tvoja krv. Ty choď. Alebo Iveta. Ona má nohy tiež.“
„Iveta má dve deti!“ zvýšil hlas Michal. „Neblázni!“
„A čo? To ospravedlňuje všetko? Deti nie sú karta, ktorou sa vyhadzuje z každej debaty. Katka má svoju robotu, svojich klientov. Vieš, čo by sa stalo, keby si ju teraz postavil pred hotovú vec a ona povie dosť? Že sa zbalí a pôjde. Ale nie k tvojim. Nie do Šiah. Preč. Celkom preč. Od teba. A zostaneš ty, jeden kufor v spálni a rozvodové papiere. Chceš to?“
„To nespraví. Kam by išla? Toto je jej byt. Teda, môj byt. Ja ju nenechám odísť. Je manželka.“
„Mišo, ty si sprostý. Úplný trkvas. Toto nie je stredovek. Ona nie je tvoj majetok. Ak ju takto zlomíš, o rok sa zobudíš a budeš sa pýtať, prečo ti nezdvíha telefón. A vtedy už bude neskoro. Toto, čo teraz robíš, je najrýchlejšia cesta k rozvodu, akú som kedy videl. Dávam ti týždeň. Možno dva. Potom ti už nikto nepomôže.“
Michal mlčal. Nie od pokory – od trucu.
Ráno sa zobudil sám v posteli. Katarína už bola hore. V obývačke boli zoradené tri veľké tašky a ten kufor, čo včera večer napratal jej vecami. Stála nad nimi a kontrolovala zoznam na mobile. Vlasy zopnuté, čisté tričko, tvár svieža.
„Konečne si sa zobudil,“ usmiala sa. „Všetko je pripravené. Presne podľa plánu. Ako si chcel. Môžeme ísť.“
On sa pretrel po očiach. Neveril vlastným ušiam. Celú noc sa prehadzoval a ona sa ráno tvári, že nastupuje na vlak?
„Zmenila si názor? Super. Vedel som, že ťa prehovorím. Vedel som to. Ideme. Zaveziem ťa na stanicu sám. Ešte stihneme raňajky, ukážem ti, kadiaľ ide výťah na nástupište. Dole pod schodmi otvorili novú kaviareň, dáme si tam espresso. Môžeme ísť aj o pol hodinu, vlak ti ide až o desať. Je čas.“
„Neponáhľam sa.“
Vytiahla kufor na chodbu, tašky dala na vozík, čo si včera požičala od susedy. Michal jej pomohol. Vonku zastavilo taxík. Šofér vystúpil, naložil kufor. On si podal poslednú tašku. Katarína nastúpila, zatvorila dvere a cez okienko mu poslala vzdušný bozk.
Auto odišlo. Michal mával. Teplý ranný vzduch sa mu vpíjal do pľúc ako sladký sľub.
O tri hodiny volala jeho matka. „Miško, zlatý, a kedy tu tá Katka bude? Ja som jej piekla bábovku, periny som vyprala, izbu vymaľovala. Čakám a čakám. Autobus zo Šiah jej o hodinu odchádza naspäť do mesta, tak aby náhodou nečakala na zastávke. Kedy príde?“
Michalovi stuhla krv. Vytočil Katarínu. Hláska: „Volané číslo je nedostupné.“ Znova. Znova. Nemožné. Veď nastúpila. Veď ju videl. Dvakrát jej šibnutý úsmev a bozk na rozlúčku. Prečo nedvíha?
Napísal sms: „Kde si? Kde ťa taxikár zobral? Mama čaká a ty nedvíhaš! Okamžite mi zavolaj! Toto nie je vtipné, Katka!“
Nič.
Až o piatej poobede prišla odpoveď. Jediná správa. Fotografia. Katarína sedí pri jazere na Štrbskom plese. Na stole pred ňou pohár červeného vína, otvorený notes a pero. Pod fotkou text: „Konečne mám čas na svoj projekt. Všetko dobré prajem tvojej mame. Kľúče od bytu som nechala na kuchynskej linke. V piatok treba uhradiť nájom. Tentoraz bez mojej polovice. Maj sa. K.“
Michalovi sa rozbúchalo srdce. Vykríkol do prázdnej izby niečo medzi nadávkou a zavytím. Sadol si na zem, mobil v ruke, a triasol sa.
Večer volal Máťovi. Priateľ prišiel, sadol si oproti.
„Ona odišla. Už fakt odišla. A ja som jej pomohol. Ja osobne som jej nakladal veci. Kufor jej ešte dotlačil do výťahu. A ona sa usmievala. Normálne sa na mňa pozerala a usmievala sa. Zbalila sa a odišla. A ani slovka. Ani kam ide. Len jazero. Aké jazero? Prečo? Čo ja teraz?“
„Tak si ju vyhnal sám. Čo sa čuduješ? Od začiatku ti vravela, že nejde. Ty si ju celý čas tlačil, balil si ju, objednal si jej lístok, hovoril si jej, že jej práca je koníček. Dal si jej jasne najavo, že jej život je menejcenný. A teraz si prekvapený, že sa zobrala a odišla? Neodišla. Utekla. Pred tebou. Lebo si jej nedal na výber. Nechal si jej len jeden východ – preč. Tak ho použila. A neurobila chybu. Ja by som na jej mieste spravil to isté, možno ešte o deň skôr.“
Michal zvieral mobil v ruke. Cítil, ako sa mu všetko rúca. O chvíľu zazvonil telefón znova. Tentoraz Iveta.
„Tak čo, ty mameluk! Kedy konečne príde?! Mama čaká! Už mi volala trikrát, že je nervózna, že jej tlačí na srdce. Povedal si jej, že príde! Kde je?! Čo si to zase domotal?!“
„Iveta, nikto nepríde. Katka odišla. Úplne. Zbalila sa a odišla. Neviem kam. Ani či sa vráti. Pravdepodobne nie. Takže ak chceš pomôcť našim, sadni do auta a choď ty. Alebo si nájdi opatrovateľku.“
„Čo si mi to povedal?! Ja?! Veď to ona mala ísť! Ona nemá deti! Čo si jej to povedal?! To ty si to celé pokazil! Ty! Ty si ju nedokázal udržať ani v spoločnej domácnosti! To ty si neschopný, nie ja! Ja mám rodinu! Ja sa neroztrhnem!“
„Iveta, upokoj sa. Idem riešiť mamu. Ty rieš seba. Dovidenia.“
Zložil skôr, než stihla začať druhý nápor. Mobil mu vykĺzol z rúk na koberec.
O týždeň sedela Katarína na terase malého penziónu pri Oravskej priehrade. Dokončovala projekt, ktorý mesiace odkladala. Klient jej práve poslal potvrdenie objednávky. Veľká zákazka. Jej prvá čisto vlastná. Čašník jej priniesol limonádu a ona sa pozrela na oblohu. Michal jej odvtedy volal sedemdesiatštyrikrát. Nezdvihla ani raz.
V ten istý večer sedel Michal sám vo svojej kuchyni, pred sebou nedojedenú pizzu a neotvorený list od realitnej kancelárie. Malá obálka s poznámkou o zvýšení nájmu. Otvoril ju, prečítal sumu. Dvojnásobok. Rozhliadol sa po prázdnej stoličke oproti. Prvýkrát v živote mu bolo úplne ticho. A to ticho nemalo vôbec príjemnú chuť.
