Mala to byť obyčajná pracovná konferencia. Hotel Dvořák v Prešove, piatok podvečer. Lekári z celého východného Slovenska, prednášky o nových neurologických postupoch a potom raut. Jana si obliekla tmavomodré šaty, ktoré jej Michal kúpil pred dvoma rokmi v Poprade. Ešte požičal auto od kolegu, aby tam nemusela ísť autobusom.
Prišla o polhodinu skôr. Chcela si sadnúť do prvého radu, aby dobre videla na plátno. Michal tam mal mať prednášku o nových možnostiach liečby migrény. Bol neurológ, dobrý lekár. Všetci ho poznali. Pol roka dozadu otvorili spolu vlastnú ambulanciu v Starom Meste. Konečne sa im začalo dariť.
Vošla do konferenčnej sály, prešla okolo vyše sto ľudí, sadla si. Vpredu už stál moderátor a kontroloval mikrofón. Michala nikde. Napísala mu správu – nič. Zavolala – vyzváňanie, potom ticho. Myslela si, že asi parkuje, že príde o chvíľu.
A potom ju zbadala.
Vo dverách stála žena, ktorú nikdy predtým nevidela. Červené šaty s dlhým rozparkom na stehne, zlaté náušnice, vlasy zvlnené. Nie tak jemne, ako to robia kaderníčky. Príliš sebavedomý úsmev, príliš pomalá chôdza. Okolo krku sa jej hompáľal prívesok – malý klinček z bieleho zlata.
Presne taký istý, aký nosila Jana.
Len ten Janin jej dal Michal pred Vianocami. Povedal, že ho kúpil v šperkárstve na Hlavnej, že sa naň skladal dva mesiace. Že je jediný kus.
Jana civela na ten prívesok a svet okolo nej stíchol. Všetky zvuky – šušťanie šiat, klopanie podpätkov, smiech z vedľajšej miestnosti – to všetko sa zmenilo na hustú vatu. Žena v červenom prešla cez celú sálu, sadla si do druhého radu, vybrala mobil a začala niekomu písať. Usmievala sa. Bola spokojná. Bolo vidno, že presne vie, kam ide a čo tu robí.
Jana sa pozrela na svoj mobil.
Žiadna odpoveď od Michala.
Vtom vošiel on.
V obleku, ktorý ráno žehlila. Mal trochu strapaté vlasy, rýchlo vošiel do sály, takmer bežal. Keď ju zbadal, na sekundu spomalil krok. Nie na Janu. Na ňu. Na ženu v červenom. Vymenili si pohľad. Ten pohľad nebol náhodný. Nebol kolegiálny. Bol to pohľad, ktorý Jana poznala. Takto sa na ňu Michal pozeral prvé roky.
Bodnutie do žalúdka. Tupé, ťažké. Ako keby ju niekto udrel pod rebrá.
Sadol si. Nie k Jane. Sadol si do druhého radu, metrov od ženy v červenom. Ospravedlnil sa kolegom okolo, že meškal, že zápcha. Všetci sa usmievali, podávali mu ruku. A on ju videl. Vedel, že tam sedí. Ale neotočil sa.
Potom začala konferencia. Jana nepočula ani slovo.
Oči mala upreté na tú ženu.
Prívesok sa jej pri každom pohybe zakýval. Malý klinček z bieleho zlata. A zrazu to Janu zasiahlo ako sekera. Ona ten klinček poznala. Nie preto, že ho mala. Ale preto, že ho videla v šperkárstve ešte predtým, než jej ho Michal dal. Vošla tam vtedy náhodou, chcela mu kúpiť manžetové gombíky. Predavačka jej ukázala prívesok – vraj ho objednal jeden pán. Dva kusy. Jeden pre manželku, druhý pre sestru. Jana sa vtedy usmiala a odišla.
Michal nemal sestru.
Konferencia trvala tri hodiny. Po nej začal raut. Ľudia sa presúvali do vedľajšej sály – stoly s občerstvením, víno, čašníci s podnosmi. Štrnganie pohárov, smiech, rozhovory o ničom. Michal niekam zmizol. Jana stála pri stole s minerálkou, triasli sa jej ruky.
A potom ju zbadala znova.
Žena v červenom stála pri stole s dezertmi, v ruke pohár bieleho vína. Usmievala sa. Prišla k nej.
Prvýkrát sa stretli tvárou v tvár.
– Vy ste asi Jana, že?
Hlas mala sladký. Príliš sladký. Taký, čo vie, že klame, ale robí to s pôžitkom.
Jana mlčala.
– Ja som Katarína, – povedala a natiahla ruku. Na zápästí sa jej zaleskli hodinky s kamienkami. – Michal vám o mne asi nehovoril.
Jana ruku nepodala.
– Čo tu robíte?
– Prišla som ho podporiť. – Úsmev sa jej roztiahol ešte viac. – Vždy ho podporujem.
Ticho.
– Viete, Jana, – pokračovala Katarína, – niekedy muži potrebujú zmenu. Niečo nové. Svieže. To predsa chápete, ste múdra žena. Lekárka.
Jana stála bez pohnutia. Cítila, ako jej do tváre stúpa horúčava a zároveň chlad zvnútra. Akoby ju niekto pomaly plnil ľadom.
– Už pol roka, vlastne dlhšie, sme spolu, – povedala Katarína a odložila pohár. – Nebolo to plánované, ale proste sa to stalo.
– Pol roka.
– Áno. – Naklonila hlavu. – Odkedy otvorili tú ambulanciu. Viete, on tam chodieval unavený, vystresovaný. Ja pracujem vo vedľajšej kancelárii, sme v tej istej budove. Ja som mu pomohla. Rozumiem mu.
Jana sa pozrela na prívesok. Klinček z bieleho zlata.
– Ten prívesok, – povedala potichu. – Dva kusy. Jeden pre mňa, druhý pre vás.
Katarína sa zasmiala. Krátko, ostro.
– To bol len symbol. Aby ste obe vedeli, ako veľmi vás má rád.
V tej chvíli sa pri nich objavil Michal. Tvár mal bielu ako obrus za ním. Zastal tesne vedľa Kataríny. Nevedel, kam s rukami, nevedel, kam s očami.
– Jana…
– Nehovor mi Jana.
Všetci traja stáli uprostred sály. Ľudia okolo ešte jedli a pili, netušili. Ale niektorí už otáčali hlavy. Príliš napätá atmosféra. Príliš tiché hlasy, v ktorých bolo počuť hromy.
– Koľko? – spýtala sa Jana. – Koľko z našej kliniky si dal jej?
Michal prehltol.
Nič nepovedal.
– Odpovedz.
– Jana, to nie je také jednoduché…
– Tak ja ti to zjednoduším. – Otočila sa ku Kataríne. – Kliniku sme otvárali spolu. Polovicu som platila ja, polovicu on. Zmluva je na obaja. Ale bankový účet, na ktorý chodia peniaze od poisťovní, má len on. Sľúbil, že ma dopíše.
Pauza.
Katarína sa usmiala, ale už nie tak sebavedome.
– A hádate, kto je na tom účte? – spýtala sa Jana. – Hádate, komu chodia všetky platby za pacientov?
Katarína pozrela na Michala.
Michal si zložil okuliare. Začal ich čistiť. Ruky sa mu triasli ako dieťaťu pred skúškou.
– On jej to povedal, však? – Jana ukázala na Katarínu. – Povedal jej, že klinika je len jeho. Že ja som len zamestnankyňa. Že čoskoro sa všetko prepíše.
Ticho.
– A vieš čo, Katarína? – Jana spravila krok k nej. – Je to pravda. Kliniku môže prepísať. Ale môj podiel v účtovníctve je zdokumentovaný, každá faktúra má moje meno, každá daňová položka. Polovica pacientov chodí ku mne. Polovica vybavenia je na moje meno. A v prípade rozvodu sa delí všetko.
Otočila sa k Michalovi.
– A rozvod, Michal, bude.
Zhrozený pohľad.
– Ale to najkrajšie vieš čo je? – Jana sa usmiala, prvýkrát za celý večer. – Že táto žena, táto tvoja nová láska, ktorá ti údajne tak rozumie, pred dvoma mesiacmi napísala môjmu právnikovi. Ponúkla mu, že bude svedčiť v môj prospech. Za istú sumu.
Z vrecka vytiahla telefón. Na displeji svietil screenshot emailu. Dátum, čas, adresa odosielateľa. A text: „Dobrý deň, mám informácie o finančných machináciách MUDr. Michala Hrona. Viem, že porušil viaceré zmluvné podmienky. Za úhradu 15-tisíc eur som ochotná to potvrdiť na súde. S pozdravom, K.M.“
Katarína zbledla. Až zozelenala pod tými líčidlami.
– To nie je… to som neposlala… to nie je môj mail…
– Váš mail. Vaša IP adresa. Z počítača, ktorý je vo vašej kancelárii. Vedľa našej ambulancie. – Jana si strčila mobil späť. – Viete, ja som vám ten mail nezodpovedala. Ale dala som si spraviť kópiu. A overiť autenticitu. Je to čistá trestnoprávna vec.
Michal pozeral raz na Janu, raz na Katarínu. Tvár mal prázdnu. Ako keď sa zrúti dom a ľudia len stoja a nechápu, čo sa práve stalo.
– Ona chcela od teba kliniku, Michal. – Jana sa pozrela naňho. – A keď zistila, že polovica patrí mne, skúsila to cezo mňa. Chcela peniaze. Chcela, aby som ťa zničila. A potom by možno zostala s tebou, keby si ešte niečo mal. Ale ty by si nemal nič.
Katarína zovrela čeľusť. Už nemala čo povedať.
– Takže… – Jana si prehodila kabelku cez plece. – Vy dvaja sa teraz môžete mať radi. Dlho nie. Ale môžete.
Otočila sa a pomaly prešla cez celú sálu. Podpätky jej klopali o dlážku, ale vnútri bola tichá. Obrovské, ťažké, bolestivé ticho. Myslela na prvé roky s Michalom. Na malý byt v centre, kde spolu piekli palacinky o druhej v noci. Na to, ako jej priniesol sedmokrásky, keď robila atestáciu a tri dni nespala. Na klinček z bieleho zlata, ktorý nosila na krku.
Pri dverách sa ešte raz otočila.
Michal stál pri stole s dezertmi. Okuliare mal v ruke, pozeral do zeme. Katarína vedľa neho, ruky skrížené na hrudi.
Bola to scéna, ktorá nestála za viac.
Jana vyšla na chodbu. Pred hotelom husto snežilo, prvé decembrové vločky sa lepili na zaparkované autá. Sadla do auta, oprela si hlavu o volant a prvýkrát za celý večer sa zhlboka nadýchla.
Vo vrecku jej zapípal mobil.
Správa od Michala: *„Prepáč.“*
Vymazala ju.
Naštartovala motor a pomaly vyšla z parkoviska. Mesto bolo tiché, zasnežené, vianočné svetlá sa odrážali na mokrej ceste. Cez mesto prešla pomaly, cez kruhový objazd pri nemocnici, okolo jej obľúbenej kaviarne, kde ešte svietili.
Premýšľala, či sa má vrátiť do prázdneho bytu, alebo ísť k sestre do Sabinova.
Nakoniec odbočila doprava a zamierila k sestre.
Zajtra si nájde právnika. Dobre vedela, ktorý jej ten email poslal. Dobre vedela, že rozvod bude škaredý a že Michal skončí s holým zadkom a možno aj disciplinárkou. Dobre vedela, že kliniku bude musieť predať a podeliť sa.
Ale teraz, v tom tichom aute so zapnutým kúrením a snehom za oknom, myslela len na jedno.
Dva prívesky.
Jeden jej, druhý jej.
Oba rovnaké, lebo jeden nebol dosť.
Zastala na križovatke pred semaforom. Červená. Odrazu sa rozosmiala – krátko, smutne, unavene. To meno. Katarína. Tá žena sa volala Katarína. A Michal celé roky hovoril, že najkrajšie meno na svete je Jana.
Semafor zhasol.
